Prechádzka labyrintom

Briškárove sentencie v Prechádzke labyrintom vychádzajú z nezvyčajného postavenia predmetov, neočakávanej perspektívy pozorovateľa a hmatateľnej bezprostrednosti. Paradoxy a absurdné závery nie sú samoúčelné objavy či samopašné hry dokazujúce možnosti ľudského intelektu, i keď sa takýmto sprievodným znakom nevyhýbajú. Presvetľujú nepreniknuté miesta, dvíhajú ťažké, menia ho na ľahké a zdanlivo nevážnym prístupom tvoria prirodzenú protiváhu umeleckej tradícii hĺbky a čiernej farby.