Tvojmu menu

Mehr zum Buch

Cesta je prázdnota medzi „už nie“ a „ešte nie“, kde niet ani priestoru, ani času, iba prítomnosť posvätného ticha a príležitosť na stretnutie s večnosťou. Pre autora je domom modlitby električka, sedadlo v kupé rýchlika alebo volant auta, kde spieva „piesne bez slov, bez melódie“. Poézia Emila Komárika oslovuje, prekvapuje a potešuje, pričom sa v nej ozýva muž, ktorý vníma nielen fakty, ale aj skryté aspekty reality. Sleduje prírodu s hlbokými pocitmi, pričom sa zameriava aj na najobyčajnejšie veci, ktorým dáva nový význam. Klade si dôležité otázky, a čitateľ túži aspoň čiastočne nazrieť do odpovedí. Sila jeho básní pramení z istoty, pochybností, bolesti a radosti, pričom myšlienky sú tesané do skaly slov, odolávajúcich vonkajším vplyvom. Z tejto duchovnej hmoty vyvierajú zvuky a tóny, ktoré stačí zachytiť a poslať k uchu, reagujúcemu na slová o Božej láske. Charakteristickou črtou jeho poézie je prísna rytmická schéma, občas obohatená synkopami, a spevnosť textu. Voľnejšie strofické útvary sú formované požiadavkami výpovede. Písanie básní autor opisuje ako „výkrik do prázdna“, v ktorých vyjadruje to, čo by chcel, ale nevie povedať nahlas.