Jana Bodnárová Reihenfolge der Bücher (Chronologisch)

Zoznámte sa s malou Leou. V škôlke má kamaráta Vilka, lenže keď k nám prišiel ten nebezpečný vírus kovid, zatvorili ju a teraz sa nemá s kým hrať. Lea má šťastie, lebo do rodiny pribudol malilinký braček. Kým však vyrastie, musí sa zabaviť sama. Lea má dobré srdiečko. Rada vymýšľa a keď sa jej niečo nepodarí, snaží sa to napraviť. Vtedy zvolá: Aha! Ja už viem!

Jana Bodnárová patrí už tri desaťročia k najosobitejším hlasom slovenskej literatúry. Publikovala 40 kníh pre dospelých a deti, Patchwork v bielej je štvrtou prózou, ktorá vychádza v Knižnej edícii ASPEKT. Aj tu je jej hlas jemne poetický a drsne krutý zároveň. Autorka zošíva útržky príbehov ľudí, ktorí sa napriek (či vďaka) svojej rôznorodosti stretávajú v blízkych vzťahoch vsadených do spoločného života v Československu druhej polovice 20. storočia. Dotýkame sa ich v spomienkach Oty, bohémky, lekárky, milenky, matky... a jej manžela Andreja.

V zbierke rezonuje kontrast medzi krásou a (niekedy aj excitovanou) ošklivosťou postmodernej doby. Lyrický subjekt kladie vedľa seba protikladné fenomény tej istej kultúry a hľadá záchytné body v umeleckých a historických reminiscenciách, na pozadí ktorých si vytvára istý druh azylu a osobnostnej, ľudskej autonómie. Čitateľ je tentoraz konfrontovaný s imaginatívnou simultánnou obraznosťou, paralelizmom svetov, v ktorých koexistuje vysoké a nízke (resp. inferiórne) na základe istých asociatívnych prepojení. Bodnárovej Vesmírny prach chce byť dramatickou (jungovskou) konfrontáciou subjektu so zahalenými, inštinktívnymi črtami osobnosti, ktoré v autorkinom uchopení podnecujú originalitu a príťažlivosť umeleckej výpovede.

Ilustrovaná rozprávková kniha s podtitulom Grétka, teta a podivní obyvatelia jedného domu. Príbeh je o Sabínke, ktorá zažíva objavuje tajomné zákutia v pavlačovom dome u svojej tety a zoznamuje sa s jeho obyvateľmi. Keď Sabínka v sprievode tety prvý raz vstúpila do dvora pavlačového domu, pripadala si akási malá a stratená. Bolo to i tým, že dom zvonku nebol veľmi zaujímavý. Vyzeral ako nejaká sivá mušľa. No keď mušľu roztvoríte, môžete nájsť perlu. Tak i dom naplno ukázal svoju zvláštnosť až po vstupe cez bránu a podchod na dvor. Okolo toho dvora sa ťahali štvorposchodové budovy s dlhými pavlačami, na ktorých kde-tu viseli črepníky s kvitnúcimi muškátmi najrôznejších farieb, lebo bolo leto. Na prízemí boli polkruhové arkády so stĺporadím a v ich rohoch bacuľatí anjelici. Pavlače zas mali krásne zdobené zábradlia. Keď Sabínka s tetou vstúpili do príjemne chladného bytu, teta usadila Sabínku ku kuchynskému stolu a postavila pred ňu orosený pohár limonády. Z ničoho nič však povedala: „Dievča, ty máš ešte v koži toľko vody, že keby som ti pichla špendlíkom do ramena, vystrekla by fontána!“

Piata básnická zbierka Jany Bodnárovej Terče je výpravou, ktorá približuje ženu v mnohorakých historických a kultúrnych kontextoch. Dôležité miesto v tomto básnickom putovaní zohráva umenie. Mohlo by sa zdať, že Bodnárovej subjekt sa niekedy zaujíma viac o tvorivý (maliarsky, sochársky) obraz sveta, než o svet sám, ale motivická prítomnosť ťaživých dejinných výjavov naznačuje niečo iné. V prelamovaní mlčania, za neustálym pohybom v priestore a čase, je oveľa hlbšia vrstva Bodnárovej poézie. Terče sú predovšetkým tichým nárekom, trúchlením matky, ktorá žiali nad stratou syna. Možno jestvuje niečo ako nečakané objavenie sa predtým nevidenej cesty. Večný, nezničiteľný verš a akceptácia. Pokoj tvárou v tvár smrti. Tej smrti, ktorej raz sami pozrieme do očí. Ale čo s bolesťou ženy, ktorá aj bez syna ostáva matkou? Je poézia svetom, v ktorom sa neumiera? Ako vypovedať nevypovedateľné? Kde hľadať odpovede na (ne)vyslovené otázky? Presvetľuje bezpodmienečná láska matky vesmír a primkýna k sebe živých i mŕtvych? Je báseň tým, čo otupuje hrot smrtiaceho šípu? Súčasťou knihy sú ilustrácie bieloruskej výtvarníčky Aleny Hil.

Najnovšia kniha Jany Bodnárovej prináša zasa čímsi iné, a predsa u tejto autorky dôverne známe prozaické gesto. Jeho originalita sa odvíja tak od témy, ako aj od jej poeticko-reflexívneho stvárnenia. Prostredníctvom svojskej umelkyne K. a jej fascinácie expresionistickou maliarkou Paulou Modersohn-Becker preniká hlboko pod kožu ženskej tvorivosti, ktorá v období po Veľkej vojne pri hľadaní nového umeleckého výrazu i „novej ženy“ namáhavo balansovala medzi súkromnou a verejnou sférou. Vizuálna umelkyňa Pavlína Fichta Čierna prepája tento prienik so súčasnou perspektívou. Jej sprievodné fotografi e nie sú ilustráciami textu v pravom zmysle slova, ale vlastným performatívnym čítaním v obrazoch, ku ktorému ju prozaička pozvala. (Jana Cviková)

Kniha prozaičky a poetky Jany Bodnárovej Uprostred noci sa chcem ísť prejsť dopĺňa súčasnú poéziu o novú senzibilitu, ktorá spája vnútorné reakcie autorky na spoločenské pohyby s hlboko intímnym cítením osobného života po tragickej osobnej skúsenosti. Z nej nachádza cesty von cez groteskné momenty, presvetľujúce tienisté stránky ľudskej existencie. "Exteriérovo" sa časť básní spája s Prahou, kde autorka istý čas žila a túto zbierku i tvorila. Kniha je nádherne doplnená ilustráciami slovenského výtvarníka a manžela Juraja Bartusza. Jeho modrobiele indigá vnášajú do knihy ďalšiu dimenziu.

Jana Bodnárová (21. 6. 1950), poetka, prozaička, dramatická a autorka kníh pre deti. Vydala zbierky poézie Terra nova (1991), ŠE-PO-TY (1995), Blíženci (2000), a Z periférií (2013).

An engrossing novel about the lives in a small Slovak town during the tumultuous twentieth century. In this highly acclaimed novel, Jana Bodnárová offers an engrossing portrayal of a small Slovak town and its inhabitants in the north of the country against the backdrop of the tumultuous history of the twentieth century. As Sara, the protagonist of Necklace/Choker, returns to her native town after many years in exile to sell the old family house and garden, she begins to piece together her family's history from snippets and fragments of her own memory and the diaries of her artist father, Imro. A talented painter, he survived the Holocaust only to be crushed by the constraints imposed on his art by Stalinist censorship, and Sara herself was later driven into exile after dreams of socialism with a human face were shattered by the Soviet-led invasion of Czechoslovakia in 1968. Through their stories, and that of Sara's friend, Iboja, the daughter of a hotelier, readers will be immersed in key moments of Slovak history and their bearing on the people in this less familiar part of Central Europe.

Malé dievčatko Dita sa nudí len málokedy. V krátkych citlivých príbehoch so zvieratkami i ľuďmi zažíva rôzne dobrodružstvá. Neveríte? Tak sa spýtajte strateného motýľa, hovoriacej čínskej báby, harmonikára alebo Ditinej dvojníčky. Svätojánske mušky aj vám možno pomôžu zaspať a zo všetkého vás môže prebrať medveď tancujúci ako brušná tanečnica. A čo prastará mama a jej vrkoč? Dita vám povie všetko, čo zažila, len ju nechajte rozprávať. Príbehy poukazujú na pozitívny vzťah k prírode, zvieratám, ľuďom, odrážajú pocity Dity zo životných situácií a skúseností zo súčasného sveta. Pevne budujú morálne hodnoty, cit pre spravodlivosť, vnútorný svet a charakter dieťaťa. Knihu ilustrovala mladá slovenská výtvarníčka Daniela Olejníková, ktorá za knihy Trinásť a V melónovom cukre získala ako jediná Slovenka cenu z jedenástich medzinárodných ocenení na XXIV. ročníku Bienále ilustrácií Bratislava.

Súbor poviedok zo súčasného života detí, ktoré reflektujú ich bežné starosti, pocity a životné situácie v modernom svete. Každá poviedka sa venuje inej téme, ktorá môže detskú citlivosť veľmi zasiahnuť, napr. náznaky rasizmu, sociálne problémy, šikanovanie, spolužitie s deťmi mentálne postihnutými alebo chorými blízkymi ľuďmi, outsiderstvo... Riešením problémov sa stáva poukázanie na vzťah k prírode, zvieratám, ľuďom vôbec. Ide o citovú kultiváciu dieťaťa, o pevné budovanie jeho vnútorného sveta a charakteru.

Knižka veršíkov pre deti, ktoré sa viažu k obľúbenému zvieratku - ku koníkovi. Deti v nej nájdu básne o morskom, zimnom, lúčnom, cirkusovom alebo zamilovanom koníkovi. Zvukomalebné básničky dotvárajú pestré ilustrácie významného slovenského výtvarníka Juraja Bartusza.

Dvojknižka a dvojcédečko Miniromány je výsledkom spojenia snáh Artfora a Slovenského rozhlasu: 35 v priemere trojminútových textíkov, 35 asi trojstranových nahrávok. Alebo naopak. Na tom koniec koncov nezáleží. Dôležité je, že na Slovensku sa píše.

Poetická autobiografia života a tvorby Jany Bodnárovej je chválou pomalosti: spomalených spomienok i ľudí z okraja, ktorí spomaľujú našu uháňajúcu každodennosť. Aj pri čítaní musíme spomaliť, ak si nechceme nechať ujsť niektorý z odtieňov pozvoľna plynúcej poetiky niektorého z hyperrealistických fragmentov. „V autobiografiách je možno veľa tajných zón, zakázaných miest v spomienkach tela i mysle. Je to skôr pohyb medzi túžbou (konečne) hovoriť o sebe a túžbou (predsa len) nedať si vypáčiť tajnú skrinku, pretože nevieme, kto ju bude mať v rukách.“

Autorka nám svojimi výtvarne rozprávanými príbehmi, plnými tragiky a bolesti, dáva nazrieť do sveta všednosti a výnimočnosti, nešetrne nás ponára do hypnotickej atmosféry, aby nás z nej vzápätí vytrhla intelektualizáciou. V literárnej podobe filmového scenára Mandolína stavia na romantickom kontrapunkte tela a ducha, zmyselnosti a duchovnosti. Princíp „svetla a temnoty“ pokračuje v Nočnej samovrave, a „deň a noc“ sprevádza aj Popríbehy o nevšedných stretnutiach a útržkoch z korešpondencie so svetom, ktoré sa príbehmi stávajú až dodatočne tým, že sa stali hodnými zaznamenania. Bodnárová nás nenechá ľahostajnými ani nás celkom nevydá napospas melanchólii - pevnou rukou literarizácie nás pridrží nad okrajom čitateľskej a ľudskej priepasti.

Kniha výtvarných diel od rôznych autorov s krátky textom.

Dvojjazyčný detský príbeh s ilustráciami Juraja Bartusza.

Príbehy desaťročného dievčatka Barborky, žijúcej v netradične veľkej, trojgeneračnej rodine v malom meste. Zameraním filmovej kamery na ľudí a veci, si Barborka vo svojej fantázii vytvára imaginárne, drobné filmy. Milé ilustrácie Zbyňka Prokopa.

Janu Bodnárovú poznáme predovšetkým ako spisovateľku jemného detailu, ktorý zapája do sugestívných celkov. Čitateľ má rád jej ponory do hĺbok, ktoré predtým nepoznal: zrazu sa pred ním ukazujú, naznačujúc ešte ďalšie tajomstvo. Autorka vníma svet, ktorý popri nej prechádza, aho priestor, kde sa rozvíjajú a preplietajú myšlienky, obrazy, súvislosti. Zrkadlá, zrkadielka - v nich sa neukryjú užasnuté gestá Bodnárovej postáv, ich pohľady, pocity, ich čas minulý i budúci, ako ho prežívajú v prítomnej chvíli. Autorkiným zmyslom je zrak, a naozaj, texty sa roztvárajú ako záhrada a po, cestičkách nachádzame voňavé lupienky, farebné pierka, chladné kamienky.

Knižku tvoria drobučké prozaické príbehy, v ktorých figurujú najmenšie veci, ako snehová vločka, potom zvieratá, ktoré majú ľudské vlastnosti, ale aj deti. Niektoré pasáže sú poetickejšie, príbehy o deťoch sú viac dejové, opisuje svoje dielo Jana Bodnárová a dodáva, že nenápadnou formou chcela viesť deti, aby si všímali krásy prírody a aby mali súcit zo zvieratami. Dievčatko z veže bolo ocenený Slovenským literárnym fondom v anonymnej súťaži na vytvorenie pôvodných diel pre deti a mládež v r.1998.

Zbierka próz Bleskosvetlo/bleskotma očarí čitateľa v oblasti sémantickej najmä zdanlivo novými "meditačnými" poviedkami a impresiami - subjektívnymi interpretáciami obrazov. Rovnako Bodnárová upúta mimoriadne koncentrovaným a ako vždy kultivovaným prozaickým tvarom - prozaické umenie autorky má blízko k filmovému.

Kniha poviedok, v ktorých, ako je to pre autorku typické, sa realita prelína s neskutočným svetom fantázie.

Knižka je o malej Paulínke a zázračnom svete detstva, o radosti z poznávania i strachu z nepoznáneho, o zlatých rybkách a všeličom inom.