Je zbierkou milostných a predsa filozofických tém. Autor ich rozoberá v dialógu tradične s milovanou osobou. Spolu prechádzajú rajom, ale aj peklom tohto sveta plného bolestí, sklamaní a najmä nádeje... Háberova zbierka už v názve evokuje hlbší ponor do ľudského trápenia.
náma česká poétka Jarmila Moosová o novej zbierke Stanislava Hábera Smerovník žmýka pyžamu napísala, že nejde práve o zábavné čítanie na jeden či dva večery a to nie pre množstvo obsahu, ale pre obsah samotný. Jednotlivé verše sú totiž viac než inokedy básnikovým filozofickým náhľadom na všemožné voľne plynúce životné situácie, tokom myšlienok, na ktoré bezprostredne reaguje a rovnako sú tokom spomienok, ktoré sú jeho neustálou živou súčasťou. Podľa Moosovej, v tvorbe Stanislava Hábera dochádza k posunu smerom dovnútra, k samotnému jadru tvorenia. Verše nie sú zdieľaním pocitov a hľadaním odpovedí, ale sú samé celkom radikálnymi odpoveďami. Čitateľ tak môže obohatiť svoje vnútro o nové obrazy, ktoré jednotlivé verše v každom čitateľovi môžu vyvolať. Sú totiž pestré a nútia k hlbokému sústredeniu a možno aj k splynutiu s presahom nášho bytia.
„Sú tajomstvá, ktoré môžeme spoznať, ak máme dostatočne slobodné srdce,“ vraví Miki, jedna z postáv Háberovho románu, svojmu bratrancovi. A nám zostáva iba dodať, že slobodné srdce a najmä myseľ musel mať predovšetkým autor, keď v zdanlivo prostom príbehu situovanom do prelomových rokov tesne pred tzv. Nežnou revolúciou a dlhé roky po nej zachytil najdôležitejšie, zväčša temné stránky prechodu od totalitného zriadenia k demokracii. Robí to však s takou ľahkosťou, že čitateľ ponorený do priam detektívneho príbehu troch kamarátov ani nevníma, o akých vážnych veciach Háber píše. A v tom je jeho majstrovstvo. Strhnúť čitateľa napínavým, miestami aj humorným dejom, a zároveň ho donútiť premýšľať. Kričiace kamene možno prečítať na jeden dych, ale k takejto knihe sa čitateľ rád vráti aj po rokoch.
Skutečný příběh nemanželského syna rakouského císaře Franze Josefa a české prostitutky, který se narodil 17. 2. 1900 ve Vídni a zemřel 11. 8. 1986 v Košicích, je jako procházka peklem na zemi. Josef Pollák prožil na vlastní kůži hrůzy první světové války na Piavě, ve druhé světové válce ho mučilo gestapo, nakonec utekl z koncentračního tábora, aby ho vlastní matka ve Vídni zapřela a Rusové nad ním vynesli ortel smrti zastřelením. Přežil, pak ho mučila StB bičováním u železniční tratě ze Spišské Nové Vsi do Popradu po roce 1948, aby ho nakonec zavřeli jako politického vězně do Jáchymova. Nakonec kvůli nízkému důchodu pracoval až do osmdesáti let života jako recepční v Grand hotelu ve Starém Smokovci ve Vysokých Tatrách. Kniha je přitom velmi veselá, plná humoru a vtipu, protože Josef Pollák byl celý život velice veselý člověk, a možná proto se mu podařilo tímto peklem, kterým mu byl život na zemi, procházet tak lehce až 86 roků.
Voľné pokračovanie románu Sme samý lepší chlap
Je to fikcia? Pravda? Výmysel? Opis reality? Z odborných posudkov príbehu vyplýva, že opäť u Stanislava Hábera nejde o „tuctovú literatúru“. Je to dané ako multižánrovou rovinou, tak samotnou „osobnosťou autora“. Len na prvý pohľad by sa dal príbeh zaradiť do kategórie „krimi či thriller“, lenže posudzovatelia sa zhodujú, že v románe existuje významná rovina „mystických a ezoterických motívov, ktoré nevdojak navodzujú predstavu odkazu na Everettovu teóriu paralelných svetov“. Príbeh z nedávnych čias rozpadu spoločného štátu Čechov a Slovákov je však prepletený praktikami tajných služieb, ktoré sú napriek „svojej komplikovanosti v podstate zrozumiteľné všetkým milovníkom dobrodružných žánrov“. Otázky viny a trestu sa spájajú s karmickým nadpozemským motívom, ktorý azda každého čitateľa prekvapí.
