Eva Pariláková Bücher

Ako nám umenie pomáha obnovovať nádej? Aký je rozdiel medzi umením a hyperestetikou? Prečo sú zmysluplnosť, spiritualita a závažnosť hlavné znaky umenia? Nakoľko je pri stretnutí s umením dôležitá kontemplácia, ticho a pomalosť? Pri teoretickom uvažovaní o uvedených otázkach autorka vždy vychádza z interpretácie konkrétneho umeleckého diela. V knihe sa preto čitateľ stretne napríklad s týmito autormi a dielami: s videoartom Billa Violu The Raft, básňou Tomasa Tranströmera Z marca 1979, inštaláciou Jannisa Kounellisa Tragédia civilnosti a s viacerými filmami (Sean Penn: Útek do divočiny, Kim Ki-duk: Jar, leto, jeseň, zima... a jar, Ruben Östlund: Štvorec, Terrence Malick: Strom života). Práve prostredníctvom reflexie zážitkových kvalít a osobitých významov daných diel autorka dospieva k všeobecnejším zisteniam o takých antropologických aspektoch súčasného umenia, ktoré sú schopné revitalizovať, dnes tak naliehavo potrebný, nádejný životný modus človeka.

Básne, v ktorých je oveľa viac bielej ako čiernej. Písané vo chvíľach, keď „začínaš rozoznávať... presný počet stebiel trávy na horizonte“. S uchom priloženým „k vlastnému horiacemu srdcu“. Básnický debut autorky (1976), pre ktorú byť súčasná, znamená hlavne byť prítomná.

Publikace vznikla v rámci grantového projektu KEGA 3/6512/08 Modely interpretácie umeleckého diela v kontexte tradície a súčasnosti.