Rudolf Jurolek Bücher

Rudolf Jurolek: Der 1956 in der Slowakei geborene Rudolf Jurolek ist Autor von mehr als dreißig Bänden Lyrik und Prosa. Seine asketisch und mystisch orientierte Verskunst suggeriert eine Gefühlswelt, in der sich ein Mensch von Programmen und Zielsetzungen frei macht. Demgemäß klingt es beinahe nach Tao. Ist es die bedachtsame Ruhe? Ist es die Selbstironie – die subtile Frage, worum es geht im Leben? Poesie als Ruhekissen in unruhigen Zeiten. Ákos Fodor: Der 1945 in Ungarn geborene Ákos Fodor publizierte bisher fünfzehn Gedichtbände, die ausnahmslos der japanischen Kurzform huldigen. Man wundert sich nur, wie eine derart leise Muse in turbulenten Zeiten, wie den unseren, überlebt. Ich empfehle wärmstens Ákos Fodors Miniaturen zum Lesen, Genießen und Weitersenden – mündlich, per Post und, angesichts ihrer Kürze, gelegentlich sogar per SMS. Adisa Bašic: Der 1979 in Bosnien geborenen Adisa Bašic gelingt es in ihrem neuesten Gedichtband, die seelische Welt einer von Krieg und Nachkriegszeit in Bosnien geprägten Generation wiederzugeben. Obwohl sie in Frauensprache spricht, verwandeln sich die in kurzen lyrischen Monologen vorgetragenen Frauenschicksale in starke Metaphern über das Ausgeliefertsein einer ganzen Gesellschaft.

Krajina, príroda majú vo svojej holej existencii pre Jurolekov básnický subjekt absolútnu výpovednú hodnotu. Tento svet je celkom zámerne svetom bez človeka, aj preto sa môže a má javiť ako božský. Tri zbierky zlúčené do nového celku spoľahlivo spája tá istá metóda: minimalistická a vyhranene intímna exegéza toho, na čo hľadíme, keď vstupujeme do priestoru „tam vonku“. Prírodné, vonkajškové, sa zvýznamňuje optikou zameranou na maličkosti, ktoré autorov subjekt objaví a oddelí od pozadia tým, že im prisúdi prioritný význam. Je to v istom zmysle aj premena fyzického na metafyzické - z významu sa rodí poznanie. Pri pointách zlomkovitých sentencií a gnóm čitateľ zažíva nevšedný impulz, niečo ako vnuknutie. Tento záblesk znamená radosť z objavu, ale aj katarzné povznesenie.

Rudolf Jurolek (1956) vydal knihy básní Posunok (1987), Dobrovoľná samota (1994), Putovanie Jakuba z Rána (1996), Hierografia (1999), Život je možný (2007), za ktorú získal cenu Bank Austria Literaris, a Smrekový les (2009). Žije v Breze.

Šest slovenských básníků narozených v letech 1942–1977. Architektka náhradních rájů Mila Haugová (pseud. Srna v labyrintu). Nejsmutnější strom ze všech: Rudolf Jurolek. Erik Jakub Groch – Tom Waits slovenské poezie („intonuje skvěle, i když zvrací“). Valerij Kupka a jeho trochu popuzené františkánství. Vláčné elegie a temné pláče Evy Luky. Báseň jako záběr kamery Nóry Ružičkové. Vybral a uspořádal Petr Borkovec.

Útla zbierka poézie z novej básnickej edície zošitov súčasnej poézie Verše online, v ktorej už vyšli knihy ľúbostných veršov Erika Jakuba Grocha s názvom Em či Do neba povedala od Billa Childisha. Jurolek je ďalším autorom, ktorý vám na niekoľko chvíľ vo svojich pár riadkoch sprostredkuje očistu zo všetkých civilizačných úchylností, ktoré na vás útočia zo svetskej každodennosti. Už motto od Canettiho nás vnorí do jeho tichého sveta: „Len pokoj a pomalosť stoja ešte v živote za to.“

Konštantínov Proglas obohatený o preklady a interpretácie súčasných slovenských básnikov (Feldek, Buzássy, Haugová, Zambor, Džunková, Kuniak, Hevier, Ondrejička, Ondrejková, Jurolek, Podracká). "Lebo sú bez kníh nahé všetky národy."

Druhou zbierkou v poradí Dobrovoľná samota (1994) sa Jurolekova tvorba ustaľuje. Poznačujú ju ďalej najmä dva fenomény: topos prírody a vzťah život – poézia. Intenzívne prežívanie, ktoré Jurolek v debute ešte tlmil, tu zaznieva naplno a odhaľuje nepomer medzi životným a básnickým. Život a prežívanie je svojou intenzitou vpredu a poézia, ktorá pomáha tieto nápory pocitov zvládať, sa k tomuto stavu prežívania len približuje: „Keď ma pochytí túžba žiť, neviem, čo mám robiť, a tak len píšem a píšem.“ U Juroleka sa opakuje skúsenosť mystikov, ktorí cítili, že básnický jazyk je najvhodnejší na opis zážitkov uchvátenia, ale aj napriek tomu je to prostriedok výrazne limitovaný: „Básnikom je ten, kto – súc pod presilou stavu duše – nevie, čo povedať.“

Pán Ó, samotársky päťdesiatnik, sa usiluje nanovo poskladať svoj život, ktorý sa mu rozpadol po odchode ženy, s ktorou prežil svoje najvitálnejšie a najproduktívnejšie roky. Dolieha naňho únava a bezradnosť a aby tento stav prekonal, vydáva sa na cestu. Chce nájsť svoj komplement, pretože si myslí, že práve fakt, že mu niečo chýba, je zdrojom jeho únavy a bezradnosti. Kvôli svojmu putovaniu sa vzdáva zamestnania, čo sa ukáže ako sebazničujúce rozhodnutie, ale v jeho chápaní je svet, v ktorom je nútený žiť, usporiadaný s takou systémovou chybou, že podieľať sa na jeho fungovaní akoukoľvek námezdnou prácou nie je poctivé. Spomína si, sníva, a hlavne sa trápi akoby práve touto úlohou, trápiť sa pre svet, ho niekto poveril. Pokúša sa dopracovať k nejakej, ak už nie spásnej, tak aspoň spoľahlivej, či skôr sebaupokojujúcej myšlienke. Jedného dňa zbadá v uliciach mesta čudnú bežiacu dvojicu. Majú niečo znepokojivé v pohľadoch i v pohyboch. Akoby vedeli o niečom, o nejakom nebezpečenstve, o ktorom ostatní ešte nič netušia. S plynúcim časom sa k dvojici pridávajú ďalší. Napokon vidí bežať, ako sa mu zdá, už celé mesto. Prečo a kam bežia, o tom nikto z bežiacich nehovorí. Ale znepokojenie a naliehavosť v ich očiach sú také veľké, že pán Ó neodolá a pripojí sa k nim.

Nová básnická zbierka autora strednej generácie, ktorý za svoju predchádzajúcu tvorbu získal cenu Bank Austria Literaris.