Július Balco Bücher

Za mestskými hradbami, tam, kde sa začínalo nové sídlisko, žil jeden starý človek. Ľudia nevedeli, či to bol naozaj strigôň, ale podľa jeho výzoru tak usudzovali. Najčudnejšia na ňom bola dlhá biela laktibrada. Chalupu mal učupenú za vysokým múrom, spoza ktorého sa každú noc ozývalo strašidelné zavýjanie. Bol to strigôňov veľký čierny Vlkodlak. Každý sa ho bál, preto sa nikto neodvážil vkročiť, do strigôňovho príbytku. Ten väčšinu svojho dlhého života prežil v lese a ešte žiadna zver neušla pred jeho čarodejnou flintou. Hájnici sa preto na neho hnevali. Zver z lesa čoraz viac mizla. Všetci ľudia si mysleli, že strigôň je chudobný, ale sa však mýlili. So zvieratami sa vedel porozprávať, ale s ľuďmi neprehovoril. Ani usmiať sa nevedel, len vo svojom vnútri sa smial na ľuďoch a na ich rozhovoroch, ktoré si občas vypočul na trhovisku...

Nádherná knižka Júliusa Balca nás vedie zvláštnym svetom, ktorý objavuje Katarínka a jej papagáj Pišta, prevedie nás Trnavou, Budmericami, Cíferom aj Pezinkom, teda miestami, ktoré autor dôverne pozná, preto sa v tomto priestore suverénne pohybuje. Akoby lovil aj zo svojich detských i mládeneckých spomienok. Krásne a objavné je navádzanie papagája Pištu, ktorého chcú vrabce získať, aby s nimi podnikol dobrodružnú cestu do Budmeríc, citlivo je opísaný strach malej Katarínky o svojho papagája, ktorý sa odrazu stratil na vandroch s vrabcami v budmerickej sýpke. V Balcovej knižke deti objavia všetky možné druhy správania vrabčiakov, ktoré pripomínajú ľudské vlastnosti, dozvedia sa o ich zvykoch, o čom snívajú i aká je predstava spravovania ich vrabčieho sveta.

Druhé pokračovanie knižky Strigôňove Vianoce.

Rozprávkový príbeh významného slovenského autora detských kníh začína nešťastnou vodníckou udalosťou, keď sa pre veľké horúčavy z Váhu vyparili všetci vodníci, okrem Chňuchňuka, ktorý sa nevyparil preto, lebo bol samý sopeľ a neprestajne mu tieklo z nosa. Pri hľadaní ďalších vodníkov naďabil na liptovského strigôňa, ktorý mu povedal, že na Dunaji nejakí vodníci ostali. Vodník vplával do Dunaja a zažil nepríjemné udalosti, chceli ho chytiť ľudia, aby sa mu vysmievali, no napokon pri Komárne našiel malú vodníčku Adelku, lenže ju chytili ľudia. Sledoval ju, aby ju vyslobodil. Zažili spolu veľa príhod a od nej sa tiež dozvedel o vodníckom karnevale, teda o tom, kde nájde vodníkov. Veselú knižku dotvárajú rovnako veselé obrázky Martina Kellenbergera, takže autori spolu vytvorili milé dielo pre deti.

Hrdinom románu je jasnovidec Michael, s ktorým sa čitatelia už mohli stretnúť v niektorých Balcovych poviedkach. Michael sa ocitne v novej, doteraz nepoznanej situácii. Zasiahne ho láska k žene, obdarenej nevšednou krásou a opradenej tajomným príbehom. Práve Adelina minulosť a možno spoločná budúcnosť s ním zostáva pre Michaela najväčšou záhadou, ktorú sa na ploche celého príbehu pokúša rozlúsknuť ako najtvrdší oriešok svojho života. Má láska väčšiu moc ako temné sily, čo nášmu hrdinovi a Adele bránia v opätovnom stretnutí? Nájdeme odpoveď v knižke?

Kniha Strigôňov rok: Ide o voľné pokračovanie kníh Strigôňove Vianoce a Strigôňove prázdniny. Detský čitateľ sa s novými dobrodružstvami dievčičky a jej „exotického“ starého otca zoznámil v časopise Slniečko. Zoznámi sa s postavičkami. ktoré predstavujú rozličné ľudské charaktery – vypočítavý matematik Mínus so svojim zlodejským kocúrom Dajmifukom. básnik a fantasta Janko Vinš. rybár Háčik. žandár Mak. tetky Redkvička a Tekvička. Epické rozprávanie spestruje magická fantazijnosť. ktorou očarúva detského čitateľa.

V parádnych poviedkach zbierky Diablova trofej je rafinovanosti aspoň toľko ako slov. Lebo o Balcových poviedkach môžem s pokojným svedomím povedať, že každé slovo v nich provokuje: chladom, vášňou, drsnosťou, akurátnosťou, ironickosťou, záderčivosťou, básnickosťou, významovosťou. Nielenže ani jedno nie zbytočné, ale v spojení s inými nadobúda množstvo ďalších podvýznamov, významových odtieňov, predstieraných zvodností, pascičiek. To však nie je všetko, v Balcovej próze hrajú prinajmenšom takú úlohu ako slová elipsy, zámlky, inotajné vybočenia so zvláštnou nemou výrečnosťou. V slovenskej literatúre je málo takých totálnych poviedkových textov, ako sú Balcove poviedkové partie, rozohraté s presnosťou šachového umelca. (...) Niektorí pokladajú Balcove prózy za autobiografické. Ak za autobiografickosť možno zobrať životný pocit sformulovaný presným tvarom, majú pravdu: je to čistá autobiografia. Má to identifikovateľný príbeh, má to dôvernú atmosféru, má to špecifický čas i priestor. Alexander Halvoník