Moje najmilšie

Mehr zum Buch

AKO ZJAV Načo sú okná na domoch? Pesnička má sa nimi valiť. Záhrady dole načo sú? Pohľady ľudí v kvety haliť. Načo je Dunaj, načo Váh, načo sú hory, načo bralá? By mal zem-matku človek rád, keď si ho už raz vychovala. Matka-zem! Keď ho vypoviem, to slovo sväté, už mi srdcom preteká neha, moja tvár zasvieti, jakby bola slncom. Matka-zem a zem-milenka, mlieko a med, aj náruživosť. Života všetka istota rúdi z nej na mňa, všetka milosť. Zlaté má vlasy v jeseni, vtedy aj samou vášňou dýcha, strieborné vlasy v zime má, to keď si k odpočinku líha, a na jar, v lete halí sa do kvetov, lúčov, do iskrenia. Môžeš ju celý život svoj milovať a bez nasýtenia. Keď vidím okná zavreté, že zo žiadneho nečuť hláska, kde ani z nich, ni z ľudských úst nedá sa počuť slovo láska, kde človek kamsi uteká jak poloslepý, hluchým krokom, zúfal by som si ... Ako zjav zastane však pred mojím okom Zem, moja milenka i mať, a cítim, že mám dlane živé, a skloním sa a hladím zem, jej teplé telo náruživé, jej hlinu beriem na jazyk, nech na ňom sladko rozplýva sa. A cítim život... Vykríknem. Okno naproti otvára sa. A otvára sa okien rad, potom aj dvere do záhrady, suseda, sused, susedia rozbehli sa po stromoradí a čudujú sa: medené listy im krúžia nad hlavami. A príde maliar s paletou a mieša okry s cinóbrami.