Ľubica Hábová Reihenfolge der Bücher

Násilie a jeho následky - od týrania v súkromí po politický teror. Kniha profesorky psychiatrie na Harvardovej univerzite je široko koncipovaná práca o psychickej traume ako dôsledku prežitého násilia. Masové ukrutnosti, ktoré sa napáchali počas vojen v Európe, Ázii a Afrike, pritiahli medzinárodnú pozornosť k devastujúcemu účinku násilia a vyústili do poznania, že psychická trauma je celosvetový a univerzálny jav. Násilie sa však nestáva "len tak", a nech sa týka jednotlivej osoby, alebo celých skupín ľudí, vždy ide o to, že ten, kto má moc, zneužíva svoje postavenie. No kým politické zajatie vo všeobecnosti vnímame a registrujeme, domáce zajatie, v ktorom trpia ženy a deti, veľmi často nevidíme. Výskum psychickej traumy spôsobenej násilím je teda zákonite politická vec. Jedinečným prínosom knihy je spôsob, akým autorka prepája súkromný svet osôb, ktoré prežili násilie, a spoločenský kontext, ktorý svojou štruktúrou umožňuje násilie páchať.

"Austrálska feministická filozofka a politologička skúma podstatu sociálnej zmluvy a pomenúva jej doposiaľ nerozpoznanú, ale veľmi významnú súčasť - sexuálnu zmluvu, čiže zmluvu upravujúcu zdanlivo "prirodzené" vzťahy medzi pohlaviami. Autorka odhaľuje podstatu sexuálnej zmluvy, jej fungovanie v spoločnosti, "bratské" putá súdržnosti medzi mužmi, spôsob, akým funguje v spoločnosti manželská zmluva, a nanovo skúma aj podstatu prostitúcie. A napokon, v celom kontexte knihy zisťuje, prečo sa v modernej občianskej spoločnosti všetci muži považujú za dosť dobrých na to, aby mohli byť pánmi žien. Z angličtiny preložila Ľubica Hábová Ukážka: Jedno staré anarchistické heslo hovorí, že "žiadny človek nie je taký dobrý, aby mohol byť pánom iného človeka". Je to obdivuhodná myšlienka, toto heslo však nič nehovorí o jednom kľúčovom momente. V modernej spoločnosti sa všetci muži považujú za dosť dobrých na to, aby mohli byť pánmi žien.

Seit dem 17. Jahrhundert wird die Diskussion in der Philosophie durch den Begriff der Repräsentation bestimmt. Man vergleicht das Bewußtsein mit einem Spiegel, der die Realität reflektiert. Das Erkennen bemüht sich um die Genauigkeit dieser Reflexion, und die Arbeit des Erkennens besteht im Prüfen, Instandsetzen und Polieren des Spiegels der Natur. In einer eindringlichen und weit ausgreifenden Kritik dieser Metaphorik gibt Richard Rorty eine Übersicht ihres Einflusses auf die Philosophie des 20. Jahrhunderts: eine kritische Selbstreflexion der analytischen Philosophie, die zur Dekonstruktion der bezeichneten Metaphorik führt. In den drei Teilen dieses Buches diskutiert Rorty jeweils die Begriffe des Mentalen, der Erkenntnis und der Philosophie in einer von Dewey, Heidegger und Wittgenstein ausgehenden historischen Perspektive.