František Novosad Bücher

Dlho očakávaná kolektívna publikácia Dejiny sociálneho a politického myslenia je určená nielen pre študentov humanitných odborov, ale tiež pre tých, ktorých zaujíma vývoj sociálno-politických ideí a prúdov od antiky po dnešok, nevynímajúc kontext čínskeho a islamského uvažovania o spoločnosti. V 46 kapitolách predstavujú jednotliví autori všeobecné charakteristiky myslenia určitých dejinných období, podrobnejšiu analýzu myslenia konkrétnych filozofov či významné ideové prúdy formujúce spôsob uvažovania o spoločnosti. Zjednocujúcim podtextom celej publikácie je hľadanie odpovedí na otázky Čo je spoločnosť? ; Prečo je dnes štát kľúčovou formou organizácie spoločnosti? ; Ako sa vykonáva moc v globalizujúcom sa svete? , ktoré sa v rámci postupného odhaľovania vývoja sociálno-politického myslenia a dejinných súvislostí čitateľovi vynárajú.

V akej spoločnosti to vlastne žijeme, ako sme na tom? Čo z nás urobili dejiny a čo sme urobili sami zo seba? To sú otázky, ktorým sa nikto, kto sa chce aspoň trochu vyznať vo svete, v ktorom žije, nemôže vyhnúť, ani na Slovensku nie, v krajine, o ktorej neraz počujeme, že je spojením múzea a experimentálneho štúdia. Je to však múzeum, ktorého kustódi nemajú dobrý prehľad o tom, čo všetko im zverené zbierky obsahujú, a je to štúdio, v ktorom sa robia experimenty s nejasným zmyslom. Dá sa vôbec ucelene systémovo, v dobre rozvrhnutom traktáte vystihnúť táto zmes archaizmov a novátorstva konzervativizmu a experimentovania, v ktorej žijeme? Autor tejto knihy otvorene priznáva, že to nedokáže, a preto ponúka útržky, koláž pohľadov a názorov na stav slovenskej spoločnosti v posledných sto rokoch. Za základný problém považuje vzťah slovenskej spoločnosti - v jej vnútornej kultúrnej, sociálnej a náboženskej diferencovanosti - k samej sebe.

Táto kniha pojednáva o vývoji slovenskej spoločnosti na pozadí základných dejinných trendov 20. storočia. Rozhodujúcim procesom tohto obdobia bolo súperenie politicko-ekonomických blokov o svetovú moc. Išlo však aj o úsilie spoločností nachádzajúcich sa na periférii a poloperiférii vyrovnať sa krajinám centra, o štátnu a národnú emancipáciu a o nové postavenie jednotlivca vo vzťahu k historicky vytvoreným kolektivitám. Všetky tieto procesy boli súčasťami „novovekého projektu“, v ktorom človek pochopil sám seba ako „pána a vlastníka prírody“ a kde jednotlivé dejinné formy nie sú ničím iným než rozdielnymi spôsobmi realizácie tohto panstva.

Filozofický svet si pripomínal v roku 2007 výnimočné výročie – dve- sto rokov od prvého vydania geniálnej práce Georga Wilhelma Friedri- cha Hegela Fenomenológia ducha (1807). Dozaista, môžeme mať rôzne hodnotové stupnice najdôležitejších filozofických prác napísaných v dejinách filozofie, ale vyššie uvedené Hegelovo dielo by v nich určite nemalo chýbať na popredných miestach. Hegelova Fenomenológia ducha rozhodujúcim spôsobom zmenila filozofický diskurz 19. storočia a výrazne ovplyvnila aj filozofiu v 20. storočí. Málokto z veľkých filozofov si po Hegelovi mohol dovoliť nevšímavo obísť filozofické dielo vrcholného predstaviteľa nemeckej klasickej filozofie z roku 1807 a nečerpať či už pozitívne alebo kriticky z jeho filozofického odkazu.

Dať zbohom Marxovi, zabudnúť na neho? Dá sa to vzhľadom na pozitívnu a negatívnu charizmu jeho ideí? Dá sa to vôbec čo už len vzhľadom na to, akú úlohu v 20. storočí hralo politické hnutie, ktoré sa odvolávalo na jeho dielo? Odpoveď je jednoznačná: áno, dá sa to. Na Marxa naozaj možno zabudnúť. Dnešnému svetu možno rovnako dobre porozumieť, resp. neporozumieť, aj bez odkazov na Marxove diela. Skôr však než sa rozhodneme na Marxa zabudnúť, mali by sme si položiť niekoľko otázok. Prvá by sa mala týkať charakteru súčasnosti, jej povahy, jej hybných síl. Druhá otázka by sa mala orientovať na inventúru intelektuálnych nástrojov, pojmového aparátu, ktorý máme k dispozícii pre pochopenie sveta a doby. Tretia otázka by mala smerovať k odhadu budúceho vývoja. Zároveň by sme sa mali pýtať, do akej miery pochopenie minulosti nám môže pomôcť porozumieť súčasnosti.

Kniha prináša 20 rozhovorov s našimi i zahraničnými osobnosťami, ktorá vyšli na stránkach týždenníka Slovo prevažne na prelome dvadsiateho a dvadsiateho prvého storočia. Títo ľudia, ktorých dielo a život sa už uzavreli, boli nielen svedkami, ale aj aktérmi udalostí druhej polovice dvadsiateho storočia, no aj aktívnymi účastníkmi či pozorovateľmi prevratných zmien po roku 1989, ktoré v čase vzniku rozhovorov už nadobúdali jasné kontúry. Zahraničné osobnosti sa rôznym spôsobom viažu aj k Slovensku, k prelomovej dobe, ktorú sme žili a žijeme. Väčšina oslovených bola aktívna už v čase druhej svetovej vojny. Prišli na svet v prvej tretine minulého storočia a do ich osudov výrazne zasiahlo Povstanie, ktorého sa viacerí zúčastnili. Čítanie rozhovorov, aj keď to iste vtedy redakcia Slova tak nekoncipovala, je ako čítanie jedného príbehu Slovenska.

Táto monografia bola napísaná v rámci projektu "Civilizačno-kultúrne procesy v transformujúcej sa slovenskej spoločnosti", ktorý koordinuje Ústav literárnej a umeleckej komunikácie Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.Uvažovanie autorov o filozofických problémoch dnes na Slovensku.

Angeregt von Freunden und Kollegen, hat Ernst Cassirer im amerikanischen Exil mit diesem Werk eine Summe seines Denkens vorgelegt, in der seine Philosophie der symbolischen Formen in ihren Hauptgedanken fortgeführt wird, und zwar in einer Weise, die auch einem breiteren Kreis interessierter Leser zugänglich ist. Cassirer stellt die alte Frage nach dem Wesen des Menschen neu und beantwortet sie, indem er die klassische Antwort mit weitreichenden Folgen abwandelt: Er bestimmt den Menschen als ein Wesen, das Symbole schafft und sich durch Symbole mit seinesgleichen und der Welt verständigt. „Der Begriff der Vernunft ist höchst ungeeignet, die Formen menschlicher Kultur in ihrer Fülle und Mannigfaltigkeit zu erfassen [.]. Alle diese Formen sind symbolische Formen. Deshalb sollten wir den Menschen nicht als animal rationale, sondern als animal symbolicum definieren.“ In dieser Ausgabe werden im Anmerkungsteil nicht nur die englischsprachigen Ausgaben angegeben, aus denen Cassirer zitierte, sondern auch die deutschsprachigen Ausgaben, auf die der Übersetzer bei der Wiedergabe zurückgriff.