Sami sebe sme záhadou. O tom, ako nám záhadu ľudskej existencie pomáha lúštiť filozofia a tak z historického ako aj zo systematického hľadiska pojednáva táto kniha. Jej východiskom je presvedčenie, že kľúčom k pochopeniu ľudskej prirodzenosti je rozbor našich schopností používať symboly a nástroje, ako aj schopnosť vytvárať inštitúcie.
Základný zdroj filozofických problémov je potrebné hľadať v každodennosti. Náš život je neustálym rozhodovaním o tom, čo je pre nás reálne a čo fiktívne, čo je dôležité a čo vedľajšie, čo je možné a čo nie. Odpovede na tieto otázky hľadáme akoby automaticky, spontánne, a vlastne mytológia, náboženstvo, umenie i veda sú rozličnými podobami odpovedí. Filozofia je potom len pokračovaním úsilia spontánneho vedomia na rovine explicitne artikulovaných pojmov. Filozofické uvažovanie aj pri vysvetľovaní veľmi často využíva modely myslenia prevzaté z každodenného používania, a tak očisťuje ich, zdokonaľuje, a tým aj upevňuje. Takto prepracované ich potom vracia do každodennosti. Precízne to vyjadril Kant, keď povedal, že nehľadá novú formulu morálnosti, ale pokúša sa len presne vyjadriť morálne intuície, ktorými sa riadime v každodennosti.
Dať zbohom Marxovi, zabudnúť na neho? Dá sa to vzhľadom na pozitívnu a negatívnu charizmu jeho ideí? Dá sa to vôbec čo už len vzhľadom na to, akú úlohu v 20. storočí hralo politické hnutie, ktoré sa odvolávalo na jeho dielo? Odpoveď je jednoznačná: áno, dá sa to. Na Marxa naozaj možno zabudnúť. Dnešnému svetu možno rovnako dobre porozumieť, resp. neporozumieť, aj bez odkazov na Marxove diela. Skôr však než sa rozhodneme na Marxa zabudnúť, mali by sme si položiť niekoľko otázok. Prvá by sa mala týkať charakteru súčasnosti, jej povahy, jej hybných síl. Druhá otázka by sa mala orientovať na inventúru intelektuálnych nástrojov, pojmového aparátu, ktorý máme k dispozícii pre pochopenie sveta a doby. Tretia otázka by mala smerovať k odhadu budúceho vývoja. Zároveň by sme sa mali pýtať, do akej miery pochopenie minulosti nám môže pomôcť porozumieť súčasnosti.
František Novosád (1948) je vedúcim vedeckým pracovníkom Filozofického ústavu SAV a profesorom na Bratislavskej medzinárodnej škole liberálnych štúdií (BISLA). Zaoberá sa dejinami filozofie a dejinami sociálnych a politických teórií. Najviac pozornosti venoval rozborom vývoja nemeckého myslenia druhej polovice 19. a začiatku 20. storočia Publikoval štúdie o novokantovstve, austromarxizme, Maxovi Weberovi a Martinovi Heideggerovi. Je autorom viacerých monografií, medzi inými Alchýmia dejín (Iris 2004), Útržky o Slovensku (Kalligram, 2010), Idey na trhovisku (Iris, 2016). „Ani v najmenšom nemám Novosádovi za zlé to, že nám nepredvádza ďalšiu z „interpretácií interpretácií“: poctivo Webera prečítal a bez mimoriadnych predbežných nárokov na čitateľa (nie však bez nárokov na jeho „sociologickú imagináciu“) ukázal všetky centrálne weberovské témy s tým, že ich väčšinou celkom prirodzene nechal vyznieť vo filozofickej tónine.“ Miloslav Petrusek v recenzii k prvému vydaniu (Kritika a Kontext, 2/98) „Novosádova práca je výnimočná ľahkosťou, s akou v nej autor zdoláva intelektuálne najvyššie poschodia pochopenia špecifík spoločenských vied o človeku v prepojení s vysvetľovaním genézy a limitácie moderného človeka v železnej klietke vývoja ducha európskeho kapitalizmu s jeho aj dnes osudovou otázkou postavenia Nemecka v ňom.
Kniha prináša 20 rozhovorov s našimi i zahraničnými osobnosťami, ktorá vyšli na stránkach týždenníka Slovo prevažne na prelome dvadsiateho a dvadsiateho prvého storočia. Títo ľudia, ktorých dielo a život sa už uzavreli, boli nielen svedkami, ale aj aktérmi udalostí druhej polovice dvadsiateho storočia, no aj aktívnymi účastníkmi či pozorovateľmi prevratných zmien po roku 1989, ktoré v čase vzniku rozhovorov už nadobúdali jasné kontúry. Zahraničné osobnosti sa rôznym spôsobom viažu aj k Slovensku, k prelomovej dobe, ktorú sme žili a žijeme. Väčšina oslovených bola aktívna už v čase druhej svetovej vojny. Prišli na svet v prvej tretine minulého storočia a do ich osudov výrazne zasiahlo Povstanie, ktorého sa viacerí zúčastnili. Čítanie rozhovorov, aj keď to iste vtedy redakcia Slova tak nekoncipovala, je ako čítanie jedného príbehu Slovenska.
Dlho očakávaná kolektívna publikácia Dejiny sociálneho a politického myslenia je určená nielen pre študentov humanitných odborov, ale tiež pre tých, ktorých zaujíma vývoj sociálno-politických ideí a prúdov od antiky po dnešok, nevynímajúc kontext čínskeho a islamského uvažovania o spoločnosti. V 46 kapitolách predstavujú jednotliví autori všeobecné charakteristiky myslenia určitých dejinných období, podrobnejšiu analýzu myslenia konkrétnych filozofov či významné ideové prúdy formujúce spôsob uvažovania o spoločnosti. Zjednocujúcim podtextom celej publikácie je hľadanie odpovedí na otázky Čo je spoločnosť? ; Prečo je dnes štát kľúčovou formou organizácie spoločnosti? ; Ako sa vykonáva moc v globalizujúcom sa svete? , ktoré sa v rámci postupného odhaľovania vývoja sociálno-politického myslenia a dejinných súvislostí čitateľovi vynárajú.
V akej spoločnosti to vlastne žijeme, ako sme na tom? Čo z nás urobili dejiny a čo sme urobili sami zo seba? To sú otázky, ktorým sa nikto, kto sa chce aspoň trochu vyznať vo svete, v ktorom žije, nemôže vyhnúť, ani na Slovensku nie, v krajine, o ktorej neraz počujeme, že je spojením múzea a experimentálneho štúdia. Je to však múzeum, ktorého kustódi nemajú dobrý prehľad o tom, čo všetko im zverené zbierky obsahujú, a je to štúdio, v ktorom sa robia experimenty s nejasným zmyslom. Dá sa vôbec ucelene systémovo, v dobre rozvrhnutom traktáte vystihnúť táto zmes archaizmov a novátorstva konzervativizmu a experimentovania, v ktorej žijeme? Autor tejto knihy otvorene priznáva, že to nedokáže, a preto ponúka útržky, koláž pohľadov a názorov na stav slovenskej spoločnosti v posledných sto rokoch. Za základný problém považuje vzťah slovenskej spoločnosti - v jej vnútornej kultúrnej, sociálnej a náboženskej diferencovanosti - k samej sebe.
O liberalizme, náboženstve a hodnotách sa sporia Samuel Abrahám, Egon Gál, Martin Kanovský a František Novosád. Autori, dlhoroční priatelia, kolegovia, diskutovali o ideológiách, o konfrontáciách, o hodnotách, o štáte, o predstavivosti, o náboženstve, o minulosti, o vzdelávaní a morálke.
Filozofický svet si pripomínal v roku 2007 výnimočné výročie – dve- sto rokov od prvého vydania geniálnej práce Georga Wilhelma Friedri- cha Hegela Fenomenológia ducha (1807). Dozaista, môžeme mať rôzne hodnotové stupnice najdôležitejších filozofických prác napísaných v dejinách filozofie, ale vyššie uvedené Hegelovo dielo by v nich určite nemalo chýbať na popredných miestach. Hegelova Fenomenológia ducha rozhodujúcim spôsobom zmenila filozofický diskurz 19. storočia a výrazne ovplyvnila aj filozofiu v 20. storočí. Málokto z veľkých filozofov si po Hegelovi mohol dovoliť nevšímavo obísť filozofické dielo vrcholného predstaviteľa nemeckej klasickej filozofie z roku 1807 a nečerpať či už pozitívne alebo kriticky z jeho filozofického odkazu.
