Prvá časť knihy opisuje odbojovú činnosť proti totalitarizmu vojnového Slovenského štátu v regióne Stredného Považia. Jej druhá časť prináša príbehy bojovníkov pochádzajúcich z okresov Považská Bystrica, Púchov a Ilava, ktorí pred slovenskou verziou totality spolčenou s hitlerovským Nemeckom z regiónu odišli do zahraničia, aby proti nacizmu a fašizmu bojovali na bojiskách východného aj západného frontu.
Pomocné technické prápory (PTP) boli pracovné útvary Československej ľudovej armády v rokoch 1950 – 1954. Boli v nich zhromažďovaní občania tzv. politicky nespoľahliví a využívaní na ťažké a nebezpečné práce. PTP vznikli na jeseň 1950. V roku 1954 boli reorganizované na technické prápory. Celkom nimi prešlo asi 60 000 osôb. Ich vznik bol v príkrom rozpore s viacerými medzinárodnými konvenciami.
Po normalizačných čistkách v armáde sa vojenskí piloti, plukovníci a iní dôstojníci ocitli v rôznych zamestnaniach, od taxikárov po robotníkov v baniach. Po roku 1968 bolo z armády prepustených 12-tisíc vojakov a občianskych zamestnancov, z toho 1400 na Slovensku, a to z politických dôvodov. Mnohí z nich boli prepúšťaní za pomoc civilným orgánom, organizovanie mítingov či účasť na demonštráciách proti okupácii. Témy vojenskej intervencie a okupácie sú predmetom systematického bádania, ale osudy jednotlivých vojakov a ich rodín zostávajú často nepovšimnuté. Kniha prináša 25 osobných príbehov, ktoré sú súčasťou kapitol s názvami ako „Okupanti, tiahnite domov!“ a „Zbrane neodovzdáme!“. Okrem týchto príbehov sa zaoberá aj politickým vývojom a udalosťami v armáde, ktoré súviseli s okupáciou, pričom obsahuje kapitoly ako „Sovietska armáda v Československu“ a „Samovraždy ako najsmutnejšie riešenia“. Kniha je ilustrovaná 380 fotografiami a dokumentmi, vrátane tých, ktoré sú verejnosti predstavené prvý raz. Názov odkazuje na príbeh dôstojníka, ktorý po prepustení zažil finančnú krízu a musel rozbiť porcelánové pokladničky, symbolizujúce jeho sklamanie a poníženie. Kniha obsahuje aj štvorstranové RESUMÉ v 11 jazykoch.
Osudy generálmajora Ivana Otto Schwarze (1923 – 2018), kterého otec poslal před hrozbou blížícího se holokaustu do Velké Británie. Kde vyměnil relativně bezpečné zázemí ve Walesu a jako 16-letý se přihlásil do britských ozbrojených sil.
Netypické memoáre, ktoré dotvára množstvo historických, ale aj súčasných fotografií, majú dve roviny: V prvej Vitko senior rozpráva svoj životný príbeh od detstva cez roky štúdií a prvé zamestnanie až po útek z komunistického Československa roku 1948 spolu s rodinou do americkej zóny v Rakúsku, odkiaľ emigroval do Austrálie. V druhej rovine publikácie Vitko junior v poznámkach v kurzíve vysvetľuje synovi Samuelovi a vnučke svojho menovca Vanese dejinné udalosti, na pozadí ktorých sa odohrávali príbehy Vitka juniora. V závere knihy prináša ukážky zo svojich novinárskych článkov z operácie ISAF v Afganistane, najmä zo spolupráce austrálskych a slovenských vojakov Tarin Kowt, čo svedčí o väzbách medzi našimi geograficky vzdialenými národmi, ktoré si však môžu byť blízke v rôznych situáciách. (neobyčajný životný príbeh Dr. Pavla Vitka: od remenárskych nití v Hranovnici cez útek pred totalitou po stavby priehrad, mostov a slovenský život v Austrálii)