Izba v inom svete

Mehr zum Buch

Oblečená som ležala v prázdnej vani a už-už som zaspávala, keď zrazu zazvonil mobil. Zaváhala som, keď som si všimla, že to je mama, neznášam s ňou hovoriť po telefóne. Ako dopadol brunch, spýtala sa mama, keď som zodvihla. Znela vždy tak lenivo. Zavolám ti neskôr, dobre? Upratujem. Ach, vždy si taká..., povedala a odmlčala sa. Vždy som taká? Nikdy nedokončovala vety. Presne preto som s ňou neznášala telefonovať. Mami? Vždy taká čo? Usilovná? Mami! Zdalo sa mi, že otočila kohútikom. Možno si napúšťala vaňu. Mama bola neustále doma a odkedy sa pamätám, zrejme odkedy umrel otec, sa necítila veľmi dobre. Ešte nemala ani len päťdesiat, no žila život oveľa staršej ženy, život, ktorý mne prišiel tragický a fádny. Domov môjho detstva sa vyznačoval stagnáciou a nehybnosťou. Roky rokúce nesvietila lampa nad vchodovými dverami, lebo mama sa nemala k tomu, aby vymenila žiarovku.