Podpolianske rozprávky

Vedúcim motívom knihy je ukázať podpolianskeho človeka v jeho nefalšovanej originalite, podať ho v pravom svetle, plného vitality a rozvážnosti. Podpoliansky ľud má veľa vlastností, ktorých korene siahajú do stáročnej tradície, je tu zachovaných veľa zbojníckych legiend a zvykov. Hronský buduje na poznaní týchto faktov. Znovu sa predstavuje ako dokonalý znalec ľudskej duše, takej krehkej a v jadre neskazenej. A preto jeho prístup k „tradičným" slabostiam človeka je zhovievavý. Časť próz ladí humorne či humoristický (Či je Hugala-Vahan zbojník ..., Jožo Pútec-Vážkár, Magdalénka deda Vavrinca a Mišo, pokoj!), v iných prevláda tragický tón ( Šimčík a jeho mať, Gajdošov vojna-kôň). V tragických príbehoch načiera hlboko do psychiky človeka, usilujúc sa cez pochody ľudskej psyché vysvetliť mnohé protichodné zvraty v skutkoch i rečiach.