Ukončením niekoľkoročnej práce kolektívu renomovaných slovenských teoretikov a historikov v oblasti divadla pod vedením Vladimíra Štefka sú dlho očakávané Dejiny slovenského divadla Divadelného ústavu. Prvý zväzok (2018) poskytuje koncentrovaný a prehľadný obraz o vývinových tendenciách slovenskej divadelnej tvorby na profesionálnych javiskách do roku 1948, zachytený na primerane charakterizovanom spoločenskom pozadí a v dejinných súvislostiach.
Najvýznamnejšia pôvodná publikácia svojho druhu na Slovensku za posledné desiatky rokov prináša komplexný pohľad na vývoj slovenskej drámy od počiatku profesionálneho divadla u nás po súčasnosť. Dejiny slovenskej drámy tvoria profily jednotlivých dramatikov, ktorí sa nezmazateľne zapísali do histórie slovenského divadla, a kontextové kapitoly s prehľadným a erudovaným zobrazením umeleckých a historických súvislostí.
Štruktúru knihy tvorí päť základných období súvisiacich so slovenskými (i európskymi) historickými medzníkmi. Dejiny slovenskej drámy patria k základným vedeckovýskumným pilierom Centra výskumu divadla Divadelného ústavu – vznikali niekoľko rokov pod vedením autority slovenskej teatrológie – profesora Vladimíra Štefka, ktorý je zároveň autorom kontextových štúdií. Pod portréty dramatikov sú takisto podpísaní erudovaní slovenskí teatrológovia.
Kolektívne dielo Dejiny slovenskej drámy 20. storočia prináša ucelený pohľad na vývin a stav slovenskej drámy v dvadsiatom storočí, s presahom do storočia nasledujúceho, v prierezovom vnímaní a vo vývinových súvislostiach.
Vydané v spolupráci s Osvetovým ústavom v Bratislave. Publikácia bola nepredajná a distribuovala sa do krajských a okresných osvetových stredísk a do krajských a osvetových knižníc. "Táto publikácia nemá suplovať dejiny slovenského ochotníckeho divadelníctva v rokoch 1918 - 1945. Sústreďuje sa iba na vystihnutie základných spoločenských aspektov dozrievania fenoménu ochotníckeho divadla, ktorý v slovenskej divadelnej kultúre zohral nevšednú a historicky neodmysliteľnú úlohu pri formovaní divadelníctva i celej slovenskej kultúry a vzdelanosti."
Pokus o plastickú mapu, ako knihu označil autor v podtitule, je vzácny nielen hodnotou samotného prvovýskumu, ale aj spôsobom uchopenia témy. Nezameriava sa výlučne na dejiny konkrétneho súboru či profily vybraných osobností. Prináša koncept „zaľudnených dejín“. Ak štýl jeho písania v recenziách osciloval medzi odborným hodnotením a esejou, štýl v prípade rozsiahlejších textov, vrátane tejto knihy, osciluje medzi vedeckým a rozprávačským. Princíp príbehu o dobe a ľuďoch umožňuje autorovi zachytiť dynamickú a neoddeliteľnú koexistenciu viacerých vývinových línií divadla (popri profesionálnych súboroch aj život ochotníckych divadiel), ale i pohyb osobností medzi jednotlivými inštitúciami a organizáciami. To všetko na prehľadne zachytenom pozadí spoločensko-politických pomerov. Autor tak vytvára pomyselnú spoločensko-kultúrnu mapu. Umožňuje rýchlu a spoľahlivú orientáciu, ale i možnosť pristaviť sa pri jednotlivých detailoch. Pripája aj výnimočne rozsiahly poznámkový aparát. Obsahuje dôležité fakty z prvovýskumu, ktoré v súdobej literatúre neboli publikované a sú pre porozumenie textu užitočné. Nemenej dôležitý je náčrt súvislostí, ktoré zaraďujú slovenské divadlo do širšieho európskeho kontextu.
