Daniela Dvořáková Bücher

Dieses Buch ist die erste Biographie der Barbara von Cilli. Die Autorin schließt damit eine Lücke in der europäischen Historiographie und zeigt das Leben einer mittelalterlichen Königin, die auf bedeutende Weise die Politik, Wirtschaft und auch die Kultur ihrer Zeit beeinflusste. Nur selten erlitt eine mittelalterliche Frauengestalt seitens der Schriftsteller und Historiker soviel Unrecht und ging mit solch schlechtem Ruf wie Königin Barbara von Cilli in die Geschichte ein. In der Literatur wird Barbara seit mehreren Jahrhunderten systematisch geschmäht. Die ersten Werke , die ein negatives Bild über sie verbreiteten, entstanden schon in der Zeit ihres Todes oder sogar noch während ihres Lebens, und sie ging als Schwarze Königin oder Deutsche Messalina ins historische Bewusstsein ein. Die Autorin hat auf überraschende Weise den Ursprung der negativen Legende über Barbara von Cilli sowie ihre Urheber entdeckt. Auf Grund einer detaillierten Analyse der bis jetzt unbekannten historischen Quellen verfolgt sie die Art und Weise, wie sich das negative Bild in der damaligen Literatur und später auch im historischen Schrifttum verbreitete. Die Autorin arbeitete mit bisher nicht veröffentlichten Quellen, was ihr ermöglichte, viele Fehler und Ungenauigkeiten, die seit Jahren in der Fachliteratur im Zusammenhang mit der Königin Barbara erscheinen, zu korrigieren. Das Ergebnis bietet nicht nur Einblick in die Lebensgeschichte der Barbara von Cilli, sondern auch in die gesellschaftliche Stellung einer mittelalterlichen Königin im Allgemeinen. Inhaltsverzeichnis Einleitung: Die Schwarze Königin - I. Die Grafen von Cilli und Ungarn - II. Barbara, von Gottes Gnaden Königin von Ungarn. Von der Krönung bis zur Abreise aus Ungarn (1405-1414) - III. Die erste Dame Europas. Barbara in der Zeit des Konstanzer Konzils (1414-1418) - IV. Die Ehekrise und ihre Beilegung (1419-1423) - V. Zum zweiten Mal Königin (1424-1430) - VI. Emanzipierte Königin (1430-1436) - VII. Die Reise nach Prag und der Konflikt mit Sigismund (1436-1437) - VIII. Eine gerechte Strafe oder eine Verschwörung? (1438-1439) - IX. Die Königin im Exil (1440-1451) - X. Das beschmutzte Andenken. Wie eine historische Legende entsteht.

Sonda do života stredovekého šľachtica s osobitným zreteľom na územie Slovenska "Rytier a jeho kráľ" je jedinečná, v slovenskej historiografii prvá kniha, ktorá rozpráva o šľachte v stredoveku, o jej bojoch, hrdinstvách i zradách, o hradoch a o živote, ktorý sa nich odohrával – a to všetko na podklade pôvodného archívneho, doteraz zväčša neznámeho materiálu. Je to rozprávanie o legendami opradenom rytierovi, ktorý sa cez Beckov a svojho šaša dostal aj do historického vedomia Slovákov, žiaľ, v neuveriteľne skreslenej podobe – ako krutý a rozmarný pán. Stibor Daniely Dvořákovej je celkom iný, ušľachtilý, hrdinský, ochranca vdov, sirôt a starých ľudí, navyše zakladateľ stiborovskej dynastie, ktorá zohrala významnú úlohu nielen v dejinách Slovenska, ale aj celého Uhorska, ba aj Poľska. V poľskom historickom vedomí hrá Stibor úlohu hrdinu. K jeho osobe sa viaže povesť ako zachránil svojho kráľa pred Turkami a potom skočil na koni oblečený v brnení do Dunaja a preplával ho. Autorke knihy Rytier a jeho kráľ sa podarilo zistiť, že táto na prvý pohľad fantastická historka (brnenie vážilo vyše 50 kilogramov) má reálne jadro. V knihe je celý rad aj ďalších príbehov a faktov, ktoré zobrazujú život stredovekého šľachtica na území Slovenska v reálnej, rôznymi schémami neskreslenej podobe.

Barbora Celjská, uhorská, rímsko-nemecká a česká kráľovná, patrí k najvýznamnejším stredovekým kráľovnám. Napriek tomu zostáva v tieni svojho slávneho manžela, Žigmunda Luxemburského. Barbora. „Čierna kráľovná“ alebo „nemecká Messalina“ je známa skôr ako podivná literárna postava, opradená mýtami a legendami, než ako skutočná historická osobnosť. Napriek tomu, že bola uhorskou kráľovnou bezmála pol storočia a poldruha desaťročia ovládala veľkú časť územia dnešného Slovenska, zostávala až doteraz mimo pozornosti historikov.Predkladaná kniha je prvou monografiou venovanou tejto nesporne pozoruhodnej žene – kráľovnej. Čierna kráľovná je svojským pokračovaním Dvořákovej knihy Rytier a jeho kráľ (Stibor zo Stiboríc a Žigmund Luxemburský), knihy, ktorá sa dočkala štyroch vydaní na Slovensku i v zahraničí.

Historička Daniela Dvořáková hovorí, že by nechcela žiť v stredoveku, možno práve preto, že vie o tomto období tak veľa. Rozhovory, ktoré s ňou viedli Denisa Gura Doričová a Tomáš Gális sa zameriavajú na obdobie neskorého stredoveku na našom území - v Uhorsku -, teda na záver 14. storočia a 15. storočie a viac než dejinami udalostí a vojen sa zaoberajú dejinami každodennosti a ľudských príbehov. Kniha Stopy stredoveku čitateľovi sprístupňuje život vtedajších ľudí z rozličných spoločenských vrstiev. Vystupujú v nej panovníci, duchovenstvo, mešťania, šľachta, vzdelanci, lekári, roľníci i poddaní. Muži, ženy i deti. Rozpráva o ich každodenných zvykoch a činnostiach, o zvieratách, ktoré im robili spoločnosť, o krajine, v ktorej plynuli ich dni, o hraniciach a mapách, o cestovaní, jedle, zdraví, výchove či o počasí. Vysvetľuje, prečo niektoré mýty o stredoveku nie sú pravdivé, pripomína jeho prínos, pomenúva nedostatky, ale aj porovnáva možnosti vtedajšej spoločnosti s dneškom. Prameňov z tohto obdobia je oproti predchádzajúcim storočiam viac a historička bádala v okolitých krajinách aj vo vatikánskych archívoch. Z fragmentov ľudských osudov poskladala sčasti verný obraz, sčasti jeho interpretáciu a napokon porozprávala aj o sebe a o tom, ako stredovek prirodzene i zázračne ovplyvňuje jej život a svetonázor.

Štyria slovenskí historici v tejto knihe odhaľujú mnohé tajomstvá, prinášajú prekvapujúce a málo známe fakty, ktoré úplne menia náš pohľad na mocných panovníkov a ich najbližších príbuzných, vládnucich v našich končinách od raného stredoveku až po koniec rakúsko-uhorskej monarchie v roku 1918.

Barbora Celjská, uhorská, rímsko-nemecká a česká kráľovná (1392 - 1451), patrí medzi najvýznamnejšie stredoveké kráľovné, avšak často ostáva v tieni svojho manžela, Žigmunda Luxemburského. Známou ako „Čierna kráľovná“ alebo „nemecká Messalina“, je skôr literárnou postavou obklopenou mýtmi než skutočnou historickou osobnosťou. Napriek takmer polstoročnému panovaniu a ovládaniu veľkej časti územia dnešného Slovenska, bola doteraz pre historikov menej preskúmaná. Predkladaná kniha je prvou monografiou venovanou tejto pozoruhodnej žene, a predstavuje pokračovanie Dvořákovej knihy Rytier a jeho kráľ. Kniha je bohatá na ilustrácie, čiastočne štvorfarebne, a má tvrdú väzbu s farebným prebalom. Obsahuje kapitoly, ktoré sa zaoberajú jej rodinou, panovaním, manželskými krízami, emancipáciou, konfliktmi so Žigmundom a jej exilom, ako aj tým, ako sa zrodila jej historická legenda. V závere sú zahrnuté aj reflexie o jej odkaze.

Dobová kronika stredovekého nemeckého kupca, ktorý sa na začiatku 15. storočia uchytil na dvore kráľa Žigmunda Luxemburského a niekoľko rokov strávil v Bratislave a na budínskom kráľovskom dvore. Svoje dobrodružstvá i stretnutia s významnými ľuďmi, kráľmi, kráľovnami, vojvodami a mnohými ďalšími, zaznamenal v unikátnom diele. Eberhard Windecke sa narodil v kupeckej rodine v Mainzi okolo roku 1380. Aj on začal svoju kariéru ako kupec a to si vyžadovalo cesty po Európe. Windecke prežil niekoľko rokov v Erfurte, Prahe, Paríži, či Berlíne. V roku 1415 sa stretol v Nemecku s uhorským kráľom Žigmundom Luxemburským. A to zmenilo jeho život. Najskôr sprevádzal svojho nového pána na cestách po západnej Európe, neskôr s ním odišiel do Uhorského kráľovstva. Ukázal sa nielen ako schopný kupec, ale aj človek s literárnym nadaním a so záujmom o dianie okolo seba. Svoje zážitky a postrehy, ale aj klebety a správy, ku ktorým mal ako kráľov dvoran prístup, spojil do pozoruhodného diela, ktoré dnešnému čitateľovi ponúka autentický pohľad na život na kráľovskom dvore v prvej tretine 15. storočia. Windeckeho dielo ponúka bohatý zdroj informácií k životu spoločenských elít, ku každodennosti, mobilite, spôsobu myslenia, kultúre a hodnotám stredovekých ľudí a to cez optiku “Európana”, ktorý precestoval mnohé krajiny a napokon na veľa rokov zakotvil v Uhorskom kráľovstve. Stredoveké diela, ktoré majú priamy vzťah k územiu dnešného Slovenska a slovenským dejinám, sú veľmi vzácne a ojedinelé. Žiadne z nich nebolo napísané v slovenskom jazyku. Vznikali zväčša v latinčine a v 15. storočí už aj v niektorých národných jazykoch, predovšetkým v nemčine. Eberhard Windecke napísal svoje dielo v stredovekej nemčine, takže je viac-menej neprístupné aj takým čitateľom, ktorí ovládajú nemecký jazyk. O to viac cenný je preklad tohoto fascinujúceho textu. Cieľovou skupinou tohoto diela sú nielen odborníci (historici, archivári, literárni vedci, genealógovia a pod.), ale aj široká verejnosť. Pomôcť môže aj pri vyučovaní dejepisu, pre učiteľov aj študentov to môže byť veľmi prínosné dielo: a to nielen preto, že Eberhard nás vovádza do „živej“ a príťažlivej histórie. Robí tak úplne jedinečným spôsobom: na udalosti a ľudí sa pozerá vlastným pohľadom, neraz tendenčným, a učí tak čitateľa pristupovať k historickým prameňom s istou dávkou kritického myslenia. A to je v dnešnej dobe veľmi potrebná zručnosť pre ľudí všetkých vekových kategórií, obzvlášť ale mladých.

Unikátna stredoveká kronika kostnického mešťana Ulricha Richentala zachytáva významný Kostnický koncil (1414 – 1418), ktorý zohral kľúčovú úlohu v odstránení rozkolu západnej cirkvi. Kronika popisuje zvolenie nového pápeža, upálenie Jána Husa a Hieronyma Pražského a predstavuje významné osobnosti vtedajšej politiky a intelektuálneho života, vrátane Žigmunda Luxemburského, iniciátora koncilu. Richental živým spôsobom vykresľuje každodenný život v Kostnici, od jedál účastníkov po zábavy a sviatky, pričom zachytáva aj ceny na trhoch a v hostincoch. Dielo má zásadný význam pre slovenské dejiny, keďže predstavuje prvý autentický prameň, ktorý označuje územie Slovenska ako osobitnú časť Uhorského kráľovstva. Richental spomína aristokratov prichádzajúcich zo „slovenských krajov“ medzi Moravou a Poľskom, čím dokazuje, že Slovensko malo v stredoveku vlastné povedomie. Kritická edícia Richentalovej Kroniky, ktorú preložila Mária Papsonová a doplnili historici František Šmahel a Daniela Dvořáková, vyjde vo farebnom prevedení s nádhernými stredovekými ilustráciami. Dielo získalo Cenu Mateja Bela za najlepší preklad vedeckého diela v roku 2009 a Poctu Literárneho fondu za výnimočný edičný čin.

Turnaje, poľovačky, krvavé boje, cestovanie, ale aj každodenná práca na poli – činnosti, ktoré napĺňali život stredovekých ľudí a ani jediná nebola možná bez koňa. Kniha D. Dvořákovej si všíma všetky aspekty súžitia človeka a koňa, podáva ich cez osudy konkrétnych historických postáv, ponúka príbehy kráľov a rytierov, urodzených dám, ale aj prostých poddaných, ktorým do života zasiahol kôň, v niektorých okamihoch dokonca doslova menil dejiny, ako sa to udialo napríklad v bitke pri Moháči, z ktorej kráľov kôň urobil historický medzník. Kniha ponúka množstvo neznámych a doteraz neskúmaných faktov o vzťahu stredovekých ľudí k zvieratám, o ich využívaní v medicíne, o počiatkoch veterinárneho lekárstva ako aj o samotnom chove koní, ktorý mal v Uhorskom kráľovstve a teda j na Slovensku jedinečný charakter, vďaka čomu sa z uhorských koní stal tovar žiadaný vo veľkej časti Európy.

Umělecký a kulturní transfer v otevřeném prostoru česko- saského Krušnohoří na prahu raného novověku.