Monografia približuje slovenskému čitateľovi doslova zabudnutý prameň k starším dejinám Slovenska i strednej Európy, ktorý má závažný význam pri poznávaní a interpretovaní udalostí súvisiacich so vznikom uhorského štátu. Popri samotnej kronike v latinčine a slovenčine, vrátane rozsiahleho poznámkového aparátu, kniha obsahuje rozsiahlu štúdiu, v ktorej autor objavným spôsobom rozoberá obsah i zmysel tohto stredovekého diela. V prílohe je faksimile rukopisu kroniky zo 14. storočia. Kniha disponuje všetkými znakmi modernej kritickej pramennej edície.
Vydáva Katedra slovenských dejín UK FiF a Instytut Historii Uniwersytetu Jagiellońskiego.
Kniha ponúka súhrn poznatkov,ktorý má všetky predpoklady stať sa prvým a východiskovým zdrojom informácií o stredovekom Spiši. Obsahuje najmä mnoho prekladov pôvodných, prevažne latinských, nemeckých, či cirkevnoslovanských prameňov s bohatým obrazovým materiálom – 461 obrázkov a 21 máp, ale aj podrobne spracovanú geografiu a prírodné pomery v regióne Spiša.
Zámerom autorského kolektívu bolo čo najpodrobnejšie zmapovať stopy, ktoré zanechala svätoplukovská problematika v najstaršom písomníctve a v dejinnom priebehu historiografie, a to nielen slovenskej (uhorskej), ale i moravskej, českej i širšej európskej. Zostavovateľ a autor úvodných textov v knihe metodologicky zdôvodňuje aspekty skúmania svätoplukovskej legendy a zaoberá sa jej genézou a funkciami v stredovekej slovenskej i uhorskej historiografii. Ďalší autori rozšírili sledovanú tému o jej bulharské (Boris) a franské (Svätopluk Lotrinský) paralely, o rozpracovanie obrazu Svätopluka v prameňoch jednotlivých historických období. Kniha má teda potenciál oživiť odbornú diskusiu, čo možno považovať za užitočné aj vzhľadom na to, že postava Svätopluka sa stala pertraktovanou v širších spoločenských súvislostiach.
Neznáme rozprávanie o rodine kráľov a kniežat východo-strednej Európy v 13. storočie.
Rukopis diela, nazývané aj Kronika Romanovičovcov, je jedným z najdôležitejších pamätníkov stredovekej ruskej historiografie. Obsahuje unikátne informácie, ktoré sa nedotýkajú iba Haličsko-volynskej Rusi v 13. storočí, ale aj okolitých krajín, vrátane Uhorska. Podáva dôležité informácie o Bratislave, Spiši, Zvolene, o rytieroch, ktorí pochádzali z území dnešného Slovenska. Preklad kroniky v slovenskom jazyku je obohatený o rozsiahly poznámkový aparát doplňujúci a objasňujúci historické reálie.
Nová publikácia Martina Homzu o slovenských dejinách zrejme čitateľa jeho diel prekvapí. Nie tematicky, ale žánrovo. Autor totiž tentoraz nezvolil striktne vedeckú, možno niekedy suchopárnu formu, ale formu sviežejšiu - dialóg. Inšpiráciu našiel v diele Jána Baltazára Magina, ktoré väčšina z nás ešte zo školských lavíc pozná pod skráteným názvom Apológia, teda Obrana. Kľúčovým slovom rozhovorov Martina Homzu sa stalo práve prvé slovo názvu Maginovho diela - Murices čiže Ostne. Javiskom pichľavých dialógov „O starších slovenských dejinách, ale nielen o nich" sú dnes už legendárne exkurzie študentov historických katedier Filozofickej fakulty UK na miesta zabudnutej slovenskej pamäti. Tri sedadlá v autobuse patria hlavným rozprávačom, "učiteľom" slovenských dejín - oživeným postavám Jána Baltazára Magina - Gnorimednopoliprostatovi, Polifilovi a Gnorimenovi. Za všetkých študentov im kladú otázky a sčasti si na ne aj odpovedajú iba traja (Študent 1, Študent 2 a Študentka). Mlčky však nezostáva ani Vodič autobusu. V rozhovoroch týchto postáv sa tak v autobuse, ktorý sa stáva akýmsi strojom času, prepletá minulosť s prítomnosťou spôsobom mimoriadne príťažlivým pre širokú čitateľskú obec.
Štúdia sa zaoberá úlohou žien z panovníckych dynastií pri kristianizácii stredovekých štátov v strednej a východnej Európe v 10.-13. storočí. Publikácia obsahuje päť samostatných, ale tematicky prepojených kapitol, ktoré sa sústreďujú na koncept mulier suadens, presviedčajúcej ženy. Kapitoly sa zaoberajú rôznymi aspektmi tejto témy: úlohou svätej Ľudmily, svätej Oľgy, Dúbravky, Adelaidy a Jeleny pri pokresťančovaní ich krajín; imitačným vzorom Heleny a Konštantína u vybraných panovníčok; obrazom svätej Ľudmily a jeho typológiou; interpretáciou úlohy kňažnej Adelaidy v Uhorsko-poľskej kronike; a systémom vlastných osobných mien v tejto kronike. Autor sa v prvých dvoch kapitolách zameriava na teoretické východiská a koncepciu presviedčajúcej ženy, pričom sa opiera o výskumy historikov, ktorí skúmali potrebu vytvárať obraz žien, ktoré významne prispeli k konverzii panovníkov na kresťanstvo. Tieto obrazy sú prevažne zachytené v hagiografických prameňoch, ktoré vznikali s časovým odstupom od udalostí ako retrospektívne texty.
V dnoch 5. až 9. novembra 2002 prebiehala v Levoci medzinárodná konferencia o dejinách Spiša, spojená so VI. zasadnutím Slovensko-polskej humanistickej komisie. Slovenskí a polskí historici rokovali v piatich sekciách. Zborník Terra Scepusiensis: Stav bádania o dejinách Spiša predstavuje tlačený výstup z tejto konferencie,
Práca je výsledkom vedeckej prace dvoch historikov – medievalistov, Slováka a Poliaka, ktorí v nej uverejnili viaceré skice venované otázke výskumu dejín Spiša.
Monumentálne dielo podáva komplexné, ucelené a syntetizujúce dejiny Spiša, regiónu v mnohých ohľadoch špecifického, jedinečného i komplikovaného. Popri úvodných syntetizujúcich kapitolách Ivana Mrvu (1526 – 1770), Františka Žifčáka (1770 – 1849) a Artura Patka (1849 – 1918) kniha obsahuje podrobne analyticky spracované parciálne témy súvisiace s dejinami správy Spišskej stolice, s cirkevnými dejinami, s rozvojom umenia a materiálnej kultúry.
Editormi kolektívneho diela sú prof. Martin Homza Dr., vedúci Katedry slovenských dejín FF UK v Bratislave a prof. Stanisłav A. Sroka z Instytutu Historii Jagelonskej univerzity v Krakove. Titul má plnofarebnú tlač, 779 obrázkov, 33 máp, literatúru, tabuľky, index.
