Ján Púček Bücher

Karpaty! Tu som! Alebo nie? Krajina detstva a dospievania. Osvojená, prežitá, opustená a znovu nájdená. Krásna. No pre každého iná. Hranice tejto krajiny nie sú pevné. Pohybujú sa niekde na pomedzí reality a sna. Stretávajú sa v nej deti, tuláci, pútnici, drevorubači, grófi, mnísi, vynálezcovia, letci, filozofi aj spisovatelia. A napokon i celkom obyčajní ľudia. V tejto knižke nájdete množstvo príbehov, pozorovaní, zápiskov i úvah. Históriu i dnešok. Skutočnosť i fikciu. Násilie i nehu. Dejiny Pálffyovcov aj kamióny plné kameňov. Kvitnúcu jar aj snehom podlomené stromy. A keď budete chcieť, poslúži vám ako sprievodca po Malých Karpatoch, vďaka ktorému sa zaručene kamsi zatúlate. Kamsi, kde vás to uchváti. Tým či oným spôsobom. Táto knižka ponúka zápis všedných dní prežitých uprostred nevšednej krajiny, v ktorej sa obyčajná prechádzka za dedinu mení na dobrodružstvo alebo na výlet do minulosti plný nečakaných súvislostí. Poďte sa s nami prejsť!

Čo nám napovedá minulosť, ktorú už nezmeníme? Pre Jána Púčeka je téma pamäti a historického dedičstva kľúčová. voju novú knihu s názvom Med pamäti venoval osudom, ktoré (ne)stihol poznačiť masaker s názvom 20. storočie. Cez príbehy nenarodených a hmlisté rodinné spomienky oživuje traumatizujúce udalosti dejín starého kontinentu, pričom v intímnom monológu formuluje otázky, na ktoré môže byť už zajtra neskoro.

Ľudské životy sa uzlia. Jeden s druhým. S tretím. So sebou samým. Nerozmotateľne. Neprehľadne. A pritom je to také jednoduché; stačí sa obzrieť ponad plece a vidíme celkom jasne, že všetko tu už dávno bolo. Tretia kniha Jána Púčeka s názvom Uchom ihly (a podtitulom Pletky) je stručnou históriou jednej rodiny tiahnucej sa naprieč celým dvadsiatym storočím, no najmä príbehom lásky murára Jána a krajčírky Boženy, ktorých životy plynuli paralelne vedľa seba, až kým sa v jednom bode nutne nepreťali a nezauzlili. Jánove peripetie počas Druhej svetovej vojny, protifašistický odboj, päť a pol roka v nemeckých lágroch a basách, šťastný návrat domov a nový začiatok, ktorému neveril nikto – a možno ani on sám – založenie malej textilnej fabričky, znárodnenie... Pletky... Možno sú to všetko iba kulisy, na pozadí ktorých sa odohráva ich láska v rôznych podobách. Môže byť nová a horúca. Môže byť jesenná. Ale aj jesennejšia. Rodina. Deti. Dom. Pletky...

Cesta vrezaná ako nôž do hlinenej krajiny. Cesta tesne po daždi. Uprostred vlhkom stmavnutého asfaltu ubiehajú rovnaké biele čiary. Celkom pomaly. Pomaličky. Cítiť ozón, ťažké oblaky visia ešte na prahu horizontu. Cesta. A krížom cez ňu leží rozbitý čierny klavír. Obídeme ho. Lampy. Stará skriňa s otvorenými dverami, trčia z nej rozsypané biele košele. Záclony. Črepy tanierov: modrý cibuľový vzor. Televízor. A ďalší televízor. Sklo rozstrúsené po ceste pripomína polnočné zrnenie. Pri ceste sedia muž a žena. ... Ján Púček sa narodil 1. novembra 1987 v Liptovskom Mikuláši. Absolvoval štúdium na Filmovej a televíznej fakulte Vysokej školy múzických umení, odbor dramaturgia a scenáristika. Debutoval zbierkou poviedok Kameň v kameni (F.R. & G., 2012). Žije na trase Prešporok - Liptov - Nádaš.

Texty obsiahnuté v knihe Moje mesto mapujú Slovensko celkom iným spôsobom, ako turistické bedekre či naivné maľované mapy; mapujú ho rôznymi smermi a najväčšmi do hĺbky. Rôznorodosť autorov tu dovedna spája texty beletristické, esejistické, publicistické i rozhovory. Ich autormi sú zväčša osvietení domorodci, (neraz členovia významných rodín), alebo ľudia, ktorí v tom-ktorom meste dlho žili a venovali sa ošetrovaniu a uchovávaniu kolektívnej pamäti, spisovatelia, historici, etnografi i žurnalisti. Názov knihy síce môže vyznievať banálne, no je o to príznačnejší. Je to napokon možno jedna z posledných šancí vidieť a zachytiť spodné vrstvy našich blednúcich miest, zažiť ich v celej šírke, kým ešte piesočné búrky a prach celkom nezavŕšia svoje dielo.

Debutová kniha slovenského autora. Ján Púček sa narodil pod patronátom všetkých svätých, prvého novembra 1987, v Liptovskom Mikuláši. Prvé literárne práce uverejnil v časopise Rekord (2. ročník základnej školy; kvôli rôznym mocenským zásahom však vyšlo len jedno číslo v náklade jeden kus). Básne a poviedky z neskoršieho obdobia sa objavili na stránkach rôznych iných literárnych časopisov a niekoľko sedemnásťslabičných povzdychov našlo svoje miesto v antológii Haiku, haiečku, haiku zelený. Úryvok z knihy Kameň v kameni: „Deň po tom, ako sme porýľovali záhradu, objavil sa uprostred niekdajšej mrkvovej hriadky zvláštny kameň. Bol to kúsok pieskovca pravidelného tvaru a všetkým sa nám zdalo, že pôvodne patril k akejsi soche. Uprostred kameňa zívala rovnako pravidelná diera; tak akurát na jedno oko alebo na ukazovák. Predstavoval som si, že z nej vypadol drahokam. Netušili sme, odkiaľ sa tam mohol vziať, pretože pri rýľovaní sme naň nenarazili a okrem toho, Veterlín je plný vápenca a piesky na náhrobné kamene sa vždy museli voziť z Dobrej Vody alebo zo Záhoria.“

Vyšplhať sa na vrchol zvyčajne nebýva ľahké. A verte, že ani v prípade, ak vás naň opakovane ťahá lanovka či vlek. V našom príbehu sa to jednému vytrvalému dievčaťu podarilo.Volá sa Veronika, zoznámte sa.Jej príbeh je o láske k lyžovaniu a k horám, o tvrdej drine a sile priateľstva, o veľkých snoch, ktoré si však vyžadujú veľkú obetu.Prečítajte si o dievčati z mesta, zo sídliska, z paneláku, ktoré sa túžilo stať svetovou lyžiarkou. A svojmu snu podriadilo úplne všetko.A navyše, ak sa chcete dozvedieť aj čosi viac o alpskom lyžovaní, ste na správnom mieste. Otvorte knižku a vhupnite sa do nej ako do čerstvo napadaného snehu.

Rôzne miesta rozprávajú rôzne príbehy, stačí rozhrnúť zem a čítať. Kdekoľvek sa pozrieme, nájdeme jazvy po dotyku s dejinami. Tri básnické skladby Jána Púčeka obsiahnuté vo zväzku Sklená huta vyrastajú z konkrétnych miest v Malých Karpatoch a Strážovských vrchoch, na ktorých zanechali stopy nielen veľké dejiny, ale aj konkrétne práca sklárskych či drevorubačských komunít. Prelínajú sa v nich dokumentárne fakty, tradované mýty, fragmenty ľudských príbehov i vlastná skúsenosť autora. Sklená huta, Stará hradská i Údolie sú skutočné miesta, ktoré môžeme nájsť na každej mape, zároveň sú to však aj univerzálne metafory životného priestoru, do ktorého človek vtlačil svoju stopu a tá bujnie, alebo sa v priebehu storočí úplne stráca.

Za stenou panelákového bytu sa odohráva čosi, čo znie ako vojna. Cesta starého muža do obchodu pripomína zápas o holý život. A rozhovor pri oberaní letných jabĺk púť hlboko do minulosti. O živote, ktorý sa kedysi odohrával v opustenom dome, nám zas najviac povie veľkokapacitný kontajner stojaci na ulici. A o tom, ako sa najlepšie zakoreniť na neznámom mieste hovorí žena, ktorej sa počas úmornej túry odtrhnú podrážky topánok. Plánky sú malé drámy v nepatrných životoch žien, mužov i detí. Sú to kyslé plody, ktoré nikto nezbiera, osamelé samorasty, za ktorými sa nikto neobzrie a nikomu nestoja za reč. A napriek tomu tvrdošijne lipnú na svojej existencii. Všetci títo ľudia sú totiž šťastní. Ale to vôbec nevadí. Úryvok: Veľmi by chcela, aby aspoň na Dušičky prišli jej deti. A vnúčatá – len kvôli nim vymenila v sušených slivkách kôstky za orechy. Chcela by: aby prišiel syn a dcéra. Už dlho chce na ich otázku Ako sa máš? Odpovedať: Na hovno! A nemyslieť to nijako zle. Len konečne povedať pravdu. Aby vedeli. Aby aspoň tušili. Cez telefón to nejde. A nejde to napokon ani cez stôl, keď sedia oproti sebe – vtedy jej vždy chýba odvaha, vtedy je na to vždy príliš málo času a príliš sa teší, že sú tu.