Miloš Kovačka Bücher

Slovenská národná knižnica (SNK) v Martine na konci roka 2013 vydala publikáciu Bardejovský katechizmus z roku 1581, ktorá je najstaršou slovenskou knihou (256 s.). Dielo, prostredníctvom faksimilnej rekonštrukcie a vedeckých štúdií, sprístupňuje historicky najstaršiu knihu na území Slovenska, vydanú v slovakizovanej češtine. Tento priekopnícky projekt v oblasti kultúrnych dejín Slovenska bol inšpirovaný slovenským slavistom Ľubomírom Ďurovičom a pripravil ho tím historikov, filológov, teológov a bibliografov v spolupráci s grafikom Petrom Ďuríkom. Bardejovský katechizmus obsahuje slovenský preklad a adaptáciu Malého katechizmu Dr. Martina Luthera. Preklad nemeckého a čiastočne latinského textu, ktorého autor nie je známy, sa tradične pripisuje bardejovskému evanjelickému farárovi Severinusovi Sculteti. Citáty z Biblie sú prebrané z Melantrichovej českej biblie a Blahoslavovho prekladu Nového zákona. Tlačiar Dávid Gutgesell v Bardejove vytlačil tento významný text ako jediné slovenské vydanie medzi mnohými latinskými, nemeckými a maďarskými. Malý katechizmus ostáva aj dnes živou knihou na Slovensku i v zahraničí, s viac než 310 vydaniami v „slovenskej reči“. Editorom je Miloš Kovačka.

Kniha Samo Tomášik (8. 2. 1813 – 10. 9. 1887): Medzi najvýznamnejšie obdobia v dejinách slovenského národa patrí obdobie národného obrodenia. Na formovaní svojbytnosti slovenského národa sa aktívne zúčastňovali aj slovenskí evanjelici, najmä z radov evanjelických farárov. V histórii takmer každého nášho evanjelického cirkevného zboru sa nájde jednotlivec z duchovného či laického stavu, ktorý v minulosti svojou aktivitou prekročil bežný rámec činností svojho povolania. K takýmto osobnostiam patril aj evanjelický farár Samuel Tomášik, jeden z významných aktérov kultúrno-politických pohybov na Slovensku v 19. storočí. Súčasne bol aj predstaviteľom slovenskej romantickej literatúry v 19. storočí. Okrem svojho povolania evanjelického farára zameral svoje aktivity na osvetovú prácu. Bol filológom, prekladateľom, spisovateľom, novinárom a redaktorom.

Druhá časť zborníka je zameraná na duchovnú a hmotnú kultúru zemianstva. Medzi zemianstvom sa kládol veľký dôraz na vzdelanosť. Pokiaľ to majetkové pomery umožňovali, snažili sa zabezpečiť vzdelanie, ktoré umožňovalo aj kariérny postup. V mnohonárodnostnom štáte, akým bolo Uhorsko, sa vyžadovala hlavne znalosť jazykov. Nižšia šľachta bola jazykovo spätá s postredím, v ktorom sa nachádzala, preto v slovenskom prostredí bolo ovládanie a používanie slovenčiny samozrejmosťou. Základom vzdelanosti však bolo ovládanie úradného jazyka štátu, latinčiny, na najvyššej aj lokálnej úrovni. Okrem toho sa v novoveku presadzovala stále viac aj maďarčina, ktorá bola ako "jazyk vlasti" prejavom príslušnosti k zemianskemu stavu. Z hľadiska materiálnej kultúry sa zemianstvo snažilo odlíšiť od okolitého obyvateľstva. Prejavovalo sa to i v obliekaní. Zemianske kúrie a kačtiele sú samostatným stavebným typom, ktorý sa odlišuje od ostatnej zástvaby na dedinách a v mestách a dodnes sú najviditeľnejšiími pamiatkami na prítomnosť zemianstva.

Zborník svojím interdisciplinárnym prístupom približuje rôznorodé aspekty výskumu najpočetnejšej privilegovanej stavovskej skupiny, ktorá zohrávala v Uhorsku, a v rámci neho predovšetkým na území Slovenska, v novoveku významnú úlohu. Stredná a nižšia šľachta, ktorú označujeme pod spoločným názvom zemianstvo, patrila v minulosti na Slovensku k veľmi výraznej spoločenskej skupine. Bolo to dané početnosťou šľachty na našom území a tiež politickým systémom, v ktorom patrili k privilegovanej vrstve obyvateľstva. Vzdelaní zemania boli tiež nenahraditeľní v stoličnej samospráve, ktorá bola hlavnou platformou, kde sa odohrával spoločenský život zemianstva. Jednou z najdôležitejších oblastí uplatnenia zemianstvo bolo aj vojenstvo. Okrem vidieckeho prostredia sa zemania usadzovali stále častejšie aj v mestách, kde sa venovali aj obchodnej činnosti a remeslám.

Príspevky v zborníku pasportizujú vzťah šľachtického rodu Révaiovcov k slovenskej kultúre, ich význam pri budovaní Uhorska, Turčianskej stolice, uhorskej i slovenskej kultúry, vedy, školstva, duchovnosti, ich pôsobnosť v kresťanstve, a to tak v cirkvi rímskokatolíckej, ako aj v evanjelickej augsburského vyznania. Rod Révai je modelovým príkladom šľachtického rodu, na ktorého pôsobení vidíme javy, ktoré ovplyvňovali šľachtickú rannonovovekú spoločnosť v danej dobe.

Kniha zachytáva úlohu žien pri šírení reformácie v Hornom Uhorsku. Boli to napríklad vzácne ženy rodu Révai v Turci, ktoré nosili v srdci otázku: Aká je moja, aká je tvoja, aká je naša viera. Tieto šľachtické ženy otvárali hradné brány a kaplnky, aby sa na tamojších bohoslužbách v artikulárnych podmienkach mohli zúčastňovať poddaní, podporovali školy, udržiavali "nad vodou" existenciu evanjelických zborov, postavili sa na čelo takých projektov, akým bol prvý slovenský preklad Biblie. O týchto ženách reformácie, vzácnych ženách viery, málo známych dcérach a nevestách rodu Révai v Turci na Slovensku, je táto kniha.