Andymon ist ein überaus ideenreicher SF-Roman und zugleich eine klassische
Utopie. Die geradlinig erzählte Handlung mit den gelungenen
Identifikationsfiguren, vor allem aber die Weite des Entwurfs - es geht um
nichts Geringeres als die Gründung einer neuen Menschheit auf einem
terraformierten Planeten, Lichtjahre von der Erde entfernt - stehen für eine
dynamische soziale Vision. Der Roman hat mit bisher weltweit neun Auflagen
bzw. Ausgaben eine Gesamtauflage von 200.000 Exemplaren überschritten. Diese
Neuausgabe ist eine überarbeitete und gegenüber der Erstausgabe von 1982 um
zusätzliche Texte ergänzte Version des Romans.
Heinrich Bölls letztes Werk - in dem die Frauen der Politiker aus der Bonner Regierungszeit im Mittelpunkt stehen. Ihre Villen stehen zwischen Bonn und Bad Godesberg, auf dem politischen Parkett dürfen sie nur als dekorative Statistinnen auftreten: die Frauen der Politiker. Sie hat Heinrich Böll in seinem letzten Werk in den Vordergrund gerückt. In einer Welt der Ränke und Intrigen, des Strebens nach Macht und Einfluss, in der sich ihre Männer fast ausnahmslos bewegen, sind sie das heimliche menschliche Korrektiv. Böll porträtiert nicht, legt keine Spuren zur Identifikation bekannter Politiker. Seine Figuren sind überzeichnet, aber so, dass sie im Unkenntlichen als Modelle der Bonner Szene erkennbar werden. »Ich kenne eigentlich keinen Text, der die Zustände der Menschen und wie sie leben, wie leblos sie leben, besser beschreibt.« Volker Schlöndorff
Odvrátená tvár je muž, architekt Henrik Eges, ktorý sa krátko pred svojou päťdesiatkou ocitá v kríze. Nevie sa zbaviť pocitu, že v jeho živote nie je čosi v poriadku, pričom ako katalyzátor tu pôsobí stretnutie s príťažlivou Anjou, profesorkou na gymnáziu, ktorá sa usiluje o nekonvenčné alternatívne formy života. Intenzívny ľúbostný vzťah s Anjou naruší stereotyp Henrikovho života....
Veijo Meri, nar. 1928, je popredný fínsky novelista, románopisec a dramatik. Vo svojich dielach sa sústreďuje predovšetkým na dve témy: vojna a svet deti (novela Manilský povraz, 1957, romány Situácia, 1962, Vykorenenci, 1959, Oporný bod, 1964, Plukovníkov šofér, 1966, a úspešná divadelná hra Svadobná priepustka vojaka Jokinena 1965). Román Žena v zrkadle znamená vlastne prelom v Meriho tvorbe, keďže sa v ňom po prvý raz v prevažnej miere zaoberá tematikou života v prítomnosti, presnejšie — života súčasného veľkomesta (Helsínk), tematikou stretávania dvoch svetov, sveta práce a sveta umenia. Zaujímavé a čitateľsky príťažlivé je vykreslenie spoločenského života v Helsinkách ako i fínskeho spôsobu života vôbec. Autor sa dotýka háklivého problému čiastočnej prohibície ponúka čitateľovi nejeden okúzľujúci obraz fínskej prírody, bojujúcej s postupujúcou industrializáciou, približuje život umeleckých kruhov, ale zároveň neváha predostrieť pred čitateľa niekedy hrozné, niekedy zas úsmevu momentky i širšie zábery z vojny, ktorá je už v čase, kedy sa dej románu odohráva, udalosťou nenávratnej minulosti. Príbeh sa rozvíja priamočiaro, od pomerne neutrálneho zaznamenávania deja prvej časti k náročnejším pasážam časti druhej, k takmer severskej ság dvoch sestier a umelca (do ktorej autor podmanivým spôsobom vťahuje i hlavného hrdinu, taxikára Eina). Nezanedbateľným prvkom románu je i drsný severský humor.
Lota Månssonová je trošku prechladnutá a mešká do školy. Mama nechce, aby išla do školy s nádchou, ale Lota si nedá povedať. Do školy musí ísť, pretože včera... včera bol najlepší deň na svete! Jej najkrajší deň. To bol ale štvrtok! Najprv našla jednu vecičku v skrinke na poklady... Tobolo prvé, čo sa včera stalo. Ba veru nie, prvé čo sa stalo, bolo, že sa zobudila. Vo svojej posteli. Z Lotinej postele je prekrásny výhľad. Vidieť odtiaľ všetky knižné poličky, oblok, handrový koberec a celú dlážku. Vidieť aj prach na dlážke pod posteľou Lotinej sestry, totiž Maliny Månssonovej. A ak sa človek trošku predkloní, zbadá pod posteľou ešte čosi, a to je skrinka na poklady. A aký poklad našla vo štvrtok Lota v sestrinej skrinke a čo všetko sa dá zažiť za jeden bláznivý deň, sa dočítate v knižke.
Goetheho prírodovedné dielo je výrazným svedectvom doby prechodu. Zastaráva metafyzický spôsob myslenia a hľadá sa taký, ktorý by dovolil vyjadriť vývin, premenlivosť, vzájomné súvislosti prírodného diania. Goetheho koncepcia prírody, chápanie prírody ako komplexu vyvíjajúcich sa organických celkov bolo významným príspevkom k preorientácii prírodovedného myslenia od statického obrazu sveta k evolučnému, ku ktorému sa začína prepracovávať vedy 19. storočia...
