René Guénon Reihenfolge der Bücher

Kniha Kríza moderného sveta z roku 1927 je Guénonovým najznámejším, ba najslávnejším dielom, v ktorom sa venuje jednej zo svojich ťažiskových tém: kritike moderného sveta a výkladu príčin, ktoré viedli k jeho vzniku. Na rozdiel od jeho neskoršieho diela Vláda kvantity a znamenia časov z roku 1945, ktorého preklad sme uverejnili v roku 2022,ide o prístupnú a pomerne ľahko zrozumiteľnú knihu. Pri jej čítaní si však uvedomíme, že za vonkajšou prístupnosťou sa skrýva hlboký a prenikavý pohľad, ku ktorému sa môžeme ako čitatelia opätovne vracať a nanovo vnímať jeho nástojčivosť a platnosť. Kniha sa v čase svojho vydania stretla s nečakaným ohlasom a surrealistický spisovateľ André Thirion sa vyjadril, že ľudia „poznali jej obsah aj bez toho, aby ju čítali“. Guénonov protimoderný a protidemokratický pohľad sa však iba veľmi na krátko stretol s prijatím v konzervatívnych a nacionalistických kruhoch. Autor totiž odmieta nacionalizmus ako skrz-naskrz moderný produkt, čiže výsledok rozpadu prirodzenejšieho, stavovského spoločenského usporiadania. René Guénon aj v tejto knihe potvrdzuje svoju dôsledne apolitickú univerzálnu metafyzickú perspektívu, ktorá je nadinidivuálna, takže si ju nemôže privlastniť nijaký jednotlivec či skupina.

René Guénon (1886-1951) byl významný francouzský filosof a metafyzik, zakladatel školy integrálního tradicionalismu neboli perennialismu. Proslul svou kritikou moderního světa a snahou o esoterické smíření různých ortodoxních světových náboženství, v jejichž pozadí viděl obrysy univerzální, primordiální Tradice. Lidstvo podle Guénona podstupuje proces sestupu z duchovního zlatého věku, kdy veškerý způsob života směřoval k božskému, do odduchovněné, sekularistické moderny. Tvrdí, že se nejedná o subjektivní, nýbrž objektivní proces provázený ontologickým znehodnocením světa. Ve své pozdní knize Vláda kvantity a znamení doby, poprvé vydané v roce 1945, se zabývá posledními fázemi tohoto sestupu, kdy bude tradiční řád nejdříve nahrazen vládou stejnosti, konformnosti a kvantity, aby tento stav posléze vedl k ustanovení převráceného řádu. Při svém popisu čerpá z eschatologie různých náboženských tradic a všímá si filosofických prekurzorů urychlování sestupu v Descartovi a dokonce již v pozdní scholastice. Vláda kvantity je právem považována za završení Guénonova myslitelského díla, na jehož konci přes všechen pesimismus prozařuje víra v konečnou nápravu a překonání pádu člověka a veškerenstva.

René Jean-Marie Joseph Guénon (15. november 1886, Blois, Francúzsko - 7. januára 1951, Káhira, Egypt) bol francúzsky metafyzický spisovateľ. V roku 1930 po manželkinej smrti opustil Európu a natrvalo sa usadil v Káhire. Mimo priameho dosahu tlakov prostredia, ktorého nepochopenie, ba až nevraživosť, mu v rodnom Francúzsku strpčovali život, sa tu v plnej miere mohol venovať písaniu a praktizovaniu súfijskej duchovnej cesty. V roku 1949 získal egyptské občianstvo. K hlavným témam Guénonovho diela patrí vzťah západného a východného sveta; možnosť prístupu k Tradícii, ktorá sprostredkuje skutočné, nie iba intelektuálne Poznanie, a ktorá sa naprieč rôznymi formami sprostredkovania vo svojej podstate nemení a nepodlieha dobovým vplyvom; štúdium symbolov a ich miesto na ceste Poznania; tajné vedy; kríza moderného sveta, ktorý Guénon chápe ako úchylku scestnej, teda západnej civilizácie. Medzi jeho najvýznamnejšie diela patria okrem predkladaného titulu knihy Kríza moderného sveta, Kráľ sveta, Všeobecný úvod do štúdia hinduistických náuk, Človek a jeho naplnenie podľa védánty či Symbolika kríža. Po období, keď bolo Guénonovo dielo s výnimkou úzkeho okruhu čitateľov prehliadané a marginalizované, sa v posledných desaťročiach stáva čoraz viac predmetom záujmu aj v rámci akademického prostredia. Kniha Vláda kvantity a znamenia časov z roku 1945 je pokladaná za Guénonovo opus magnum.

In der spirituellen und kontemplativen Unbehaustheit der modernen westlichen Welt erkennt René Guénon eine Leerstelle, die nur der Osten zu füllen vermag, indem er dem Westen zu einer Rückbesinnung auf die eigenen Traditionen verhilft. Wahre Erkenntnis lässt sich nicht über den Intellekt, die Ratio oder den Diskurs erlangen, sondern ist das Produkt eines Sich-Einlassens auf das Unwandelbare. Nur das Bewusstsein eines höheren Prinzips erlaubt die Über windung der Fragmentierung, die in allen Lebensbereichen, vor allem aber auch in den Wissenschaften des modernen Westens, Einzug gehalten hat. Die moderne Philosophie hat keinen Erkenntnisgewinn aufzuweisen, denn sie besteht nur aus Mehrdeutigkeiten und schlecht gestellten Fragen. In seiner Kritik des Individualismus ist Guénon brandaktuell: Leidenschaftlich wendet er sich gegen das Streben nach Profitmaximierung, materiellem Fortschritt und individueller Selbstverwirklichung. Den Vorrang des Materialismus und der Beforschung der sinnlich erfahrbaren Welt vor allem anderen verachtet er zutiefst – und weist einen anderen Weg: gegen den Imperativ des westlichen Denkens und für ein Aufgehen des Einzelnen in Kultur und Spiritualität.

V knihe Človek a jeho naplnenie podľa védánty, ktorá je prvým rozsiahlym metafyzickým dielom Reného Guénona (* 1886 –† 1951), autor do hĺbky analyzuje všetky základné pojmy védánty, ktorá je podľa indickej tradície zavŕšením a najvyšším stupňom Véd. Guénon sa po celý život venoval hlbokému štúdiu najvýznamnejších východných učení (védánta, taoizmus, súfizmus), preto mu jeho erudícia umožnila nachádzať prínosné paralely medzi nimi, poukazovať na ich vzájomné vplyvy, ako aj na obzor, ktorý otvárajú a ktorý sa podstatne líši od obzoru filozofie v západnom ponímaní. Guénon sám o sebe hovorí ako o „sprostredkovateľovi“ náuk, ktoré majú nadindividuálny charakter. V súlade s tým ponúka verný a detailný pohľad na védántu, ktorý je v prevažnej miere inšpirovaný šivaistickou interpretáciou významného svätca Šankaráčárju. Podľa viacerých ide o najpresnejšie uchopenie védánty z pera západného autora. Kniha je doplnená prácou Východná metafyzika, prednesenou na parížskej Sorbonne v roku 1925, ktorá predstavuje stručné zhrnutie autorových postojov k ponukám Východu a Západu.

Con quest’opera Guénon dava una formulazione definitiva alla sua critica del mondo moderno, svelandone questa volta tutto il ricco fondo «dottrinale». Mentre i critici della cultura, anche i più radicali, che si sono susseguiti sulla scena europea a partire dalla prima rivoluzione industriale, hanno sempre mantenuto numerosi legami – volendo o non volendo – con l’oggetto che attaccavano, Guénon è l’unico ad aver rescisso dall’inizio tutti quei legami e ad aver descritto il mondo occidentale come contemplando, da una remota distanza, la terra dove «il frutto maturo cade ai piedi dell’albero». Con la sua prosa limpida, netta, da geometra cosmico, Guénon risale qui alle categorie teoriche e storiche da cui discende la civiltà moderna: quantità e qualità, nomadismo e sedentarismo, tempo lineare e tempo ciclico, sfera e cubo, unità e semplicità, misura e manifestazione. Dopo aver commentato e illuminato i «simboli fondamentali» in tanti suoi scritti, Guénon ci mostra qui gli stessi simboli nelle loro metamorfosi storiche, via via che, nello scorrere dei cicli, muta la visione di essi. Ci appare così una linea di sviluppo del mondo moderno tracciata sui presupposti di un sapere primordiale e «principiale», che tale mondo è nato appunto per rifiutare, con le conseguenze che Guénon qui descrive con inarrivata lucidità. Non si tratta, comunque, per Guénon, di criticare il «progresso» o l’«ugualitarismo» o il «razionalismo» o qualsiasi altra delle manifestazioni peculiarmente moderne – impresa che per altro egli compie, a titolo di esemplificazione, giungendo a risultati devastanti. Ben più urgente è per lui leggere ogni volta in quelle manifestazioni altrettanti «segni dei tempi», altrettanti sintomi di un processo immenso, le cui articolazioni sono tanto più segrete in quanto quel processo stesso nel suo insieme è mosso appunto dall’«odio per il segreto».