Lyrika

Ján Kostra sa javí ako básnik dvoch zásadne odlišných, fakticky protichodných tvorivých tendencií dvoch rozdielnych autorských postojov, takpovediac dvoch „lyrických tvárí" dvoch kvalitatívnych polôh vlastnej tvorby: jednak tej „majstrovskej a autentickej, ako aj onej politicky angažovanej, dobovému režimu poplatnej. U Kostru máme do činenia s výrazovo-tematickou a kvalitatívnou premenlivosťou jeho tvorby v závislosti od dobových okolností, jej hodnotovými amplitúdami vrcholmi (akými podľa zostavovateľa boli debutové Hniezda, neskoršia Presila smútku a posledná zbierka Len raz) a poklesmi (tým najhlbším bola, a nielen podľa editora, nepochybne oslavná „poéma" Na Stalina ale k ďalším, hoci aj „menším pokleskom" patrí aj celý rad angažovaných básní viac alebo menej „nenápadne" rozptýlených v jeho celoživotnom lyrickom opuse). Toto hodnotové kolísanie kolísavú „vývinovú krivku" Kostrovej poézie a poetiky napokon prehľadne a výstižne načrtol a zhodnotil V. Mikula v doslove Portréte lyrika, ktorý je aj akousi prierezovou charakteristikou básnikovho diela a skvelou literárnovednou staťou. (Zoltán Rédey, text zo zadnej obálky knihy)