Psoriáza, moja láska
Autoren
Mehr zum Buch
Novela Psoriáza, moja láska vyšla v nemeckom origináli v roku 1990. Autorka v nej využila prax psychologičky; príbeh je vo svojej reportážnej polohe „autentickým“, no literárne štylizovaným záznamom stretnutí rozprávačky s ľuďmi postihnutými touto kožnou chorobou. Hlbším zmyslom príbehu je nielen interpretovať autentický výskumný materiál, ale predovšetkým „vedieť, čo to znamená pre muža, pre ženu byť psoriatikom, navyše, čo znamená byť zajatcom tejto choroby, čo môže táto choroba človeku dať“ (autorka v slovenskom doslove). Práve tento cieľ – preskúmať „inakosť“ psoriatikov a cez ňu pochopiť aj vlastnú inakosť – autorka skúma výsostne literárnymi formami: vytvorením rozprávačkinej telesnej dvojníčky, ktorá sa zaľúbi do psoriatika, aby mu vnikla až „pod kožu“, spoznala jeho i vlastné intímne reakcie vo svete tejto (ale vlastne aj každej inej formy) inakosti, a išla v tomto spoznávaní až po poslednú fyzickú hranicu, do sveta kafkovskej fantastickej premeny jej psoriatika na tvora, ktorý už „nehovorí slovami, hovorí šupinami“. Táto jeho premena, na rozdiel od Kafkovho Gregora Samsu, vyznieva v Brežnej príbehu oslobodzujúco. Novela Psoriáza, moja láska je z preložených Brežnej textov literárne najobjavnejšia a mohla pre slovenskú literatúra krátko po páde komunizmu znamenať aj významný zdroj inšpirácie na pozadí jej vtedajšej literárnej situácie, v ktorej doznievala desaťročia preferovaná a ideologicky nanucovaná „neinakosť“, tematická i obsahová jednorozmernosť, prekrývanie ľudskej individuality kolektívnosťou, v ktorej aj telesnosť bola tabuizovaná takmer rovnako ako okupácia ruskými tankami v auguste 1968. Téma inakosti, dotykom idúcim pod kožu (až po jej odlišnú farbu) iných kultúr či iných politických systémov, násilia, individuálneho či kolektívneho, ktoré sa v snahe zabrániť inakosti deje na ľudských bytostiach, ba celých národoch, je prítomná v celom nasledujúcom literárnom, reportážnom, esejistickom a publicistickom diele autorky.