Akoby som sa radoval

Význam poézie Mahmúda Darwíša možno odvodzovať z ocenení jeho krajanov, ktorý o básnikovi hovoria ako o „národnom básnikovi Palestíny“ alebo o „hlase palestínskeho ľudu“ a Darwíšove básne neraz zhudobňovali a prijímali ako svoje protestné piesne a hymny. O mnohom svedčili vypredané štadióny alebo štátny pohreb s príhovorom prezidenta Palestínskej samosprávy, keď básnik vo veku 67 rokov zomrel po operácii srdca. Darwíš však násobne prekonáva dôležitosť svojho pôvodu, hoci všetko, čo písal, sa spájalo s jeho vlasťou. Palestína a jej historická skúsenosť z neho urobila básnika, ktorý svoje osobné a individuálne pohnútky odvodzoval od spoločného a verejného diania. Bol rovnako politickou aj kultúrnou osobnosťou, patril k hlavným autorom palestínskej deklarácie nezávislosti (1988) a jeho poézia, najmä v začiatkoch, pripomína palestínsku realitu od roku 1948 a jej historické míľniky (izraelskú inváziu do Libanonu, masakre, prvú intifádu a ďalšie). V Darwíšovej poézii 70. a 80. rokov 20. storočia prevládala spoločná skúsenosť Palestínčanov, postupne sa však jeho básnická tvorba stávala čoraz osobnejšou a od polovice 90. rokov, najmä od zbierky Prečo si nechal koňa samotného (1995), sa privátnosť stáva básnikovou charakteristickou črtou. Odráža sa v nej nielen dočasné vzdialenie sa od politickej angažovanosti (odstúpenie z výkonného výboru Organizácie pre oslobodenie Palestíny, 1993), ale prináša aj nové estetické impulzy. Bez ohľadu na to, či bola v popredí nadosobná, národná otázka, alebo autorova súkromnejšia tvár, takmer vždy sa na viacerých úrovniach zachytávajú témy identity a exilu, ktoré sú podľa básnika nielen osobnou cestou (so zastávkami v Galilei, Moskve, Káhire, Bejrúte, Tunise, Paríži, Ammáne a Ramalláhu), ale aj – a najmä – stavom mysle. Tri desiatky Darwíšových básnických kníh a ich početné preklady sú svedectvom toho, že námety z osobného života a osud ľudí, ktorým bol vzatý domov, nachádzajú vo svete veľkú odozvu. Nepochybne je to tiež zásluhou autorovej schopnosti zachovať v básňach podstatné znaky arabskej poézie: emotívnosť, bezprostrednú skúsenosť, nasýtenú obraznosť, vypätie básnikovho subjektu, ktoré zjemňuje lyrizmus, tak ťažko opísateľný, a predsa zreteľne pociťovaný v každej myšlienke i vete.