Hana Zelinová (1914 – 2004) – prozaička a dramatička, autorka kníh pre deti a mládež, právom patrí medzi najúspešnejších slovenských spisovateľov. Jedným z vrcholov jej tvorby je historická trilógia Alžbetin dvor (1972), Volanie vetra (1974) a Kvet hrôzy (1977, zachytávajúca dramatické osudy turčianskeho zemianskeho rodu od konca 18. storočia až po súčasnosť. Prvý diel tejto románovej ságy, ktorý po rokoch ponúkame čitateľom v novom vydaní, sa stal predlohou úspešného rovnomenného televízneho seriálu (1986). Hlavný hrdina a zároveň rozprávač Filip Fabici vyrastá bez rodičov na Alžbetinom dvore, v jednom z najkrajších kaštieľov v Turci i v celom Hornom Uhorsku. O pohnutej histórii svojho rodu, nad ktorým visí kliatba, sa dozvedá od poručníka Jakuba a starej matky Júlie. Postupne vychádza najavo, že príčinou všetkého nešťastia, čo sa valí na Fabiciovcov, je takzvaný kódex Filipovho prastarého otca Mathiasa, ktorým Mathias Fabici ustanovil, že po smrti jeho ženy Alžbety Castiglione nesmie na Alžbetinom dvore už nikdy žiť nijaká Alžbeta...
Die Turiec Trilogie Reihe
Diese historische Saga verfolgt die dramatischen Schicksale einer Adelsfamilie im slowakischen Raum ab dem späten 18. Jahrhundert. Vor der Kulisse eines prächtigen Herrenhauses enthüllt die Erzählung nach und nach einen Fluch, der die Familie über Generationen hinweg verfolgt. Die Geschichte ist voller Intrigen, Verlust und dem Ringen um das Verständnis einer dunklen Vergangenheit, die die Gegenwart beeinflusst. Diese Serie bietet Einblicke in die Strapazen des Lebens und den Kampf um die Bewahrung des Familienerbes.
Empfohlene Lesereihenfolge
Po zániku Alžbetinho dvora a Sedliackeho domu rod ich zakladateľa Mathiasa Fabiciho pokračuje v dvoch vetvách, legitímnej deliessovskej a nelegitímnej abramovskej. Volanie vetra, druhý diel trilógie zaslúžilej umelkyne Hany Zelinovej, prináša životný príbeh "mliečnych bratov" Daniela de Liessa a Lukáša Abrama, narodených v tom istom roku (1914) a žijúcich na Vrútkach v tom istom dome, ibaže jeden z nich na poschodí, v panských izbách, a druhý v jednoizbovom bytíku na prízemí. Ich osudy sa, pravdaže, nemôžu vyvíjať harmonicky, čoraz častejšie dochádza ku konfliktným situáciám a tragicko-dramatická osnova celej prózy vrcholí v pohnutých augustových dňoch roku 1944, keď jeden z "bratov" posiela druhého na smrť.
Ako ste prišli na myšlienku napísal dielo z našej zemianskej histórie? Náhodne. Bola som svedkom tvrdenia, že v porovnaní s inými európskymi národmi nemáme nijakú slávnu históriu, kráľov, veľké víťazné boje atď. Otvorila som dvere nielen do miestnosti, kde sa viedla táto polemika, ale ajdo myšlienkového pochodu jej hlásateľa, ktorý- pri pohľade na mňa vystrčil prst a zvolal: „Napíš, že aj my máme svoju históriu, hoci len takú sedmoslivkársku!“ No a potom som začala rozmýšľať a spovedať otca, mamu, toho-onoho, ako to bolo s liptovskými zemianskymi kúriami, a poohliadla som sa aj po tých našich turčianskych — a Alžbetin dvor sa o tri roky objavil na kníhkupeckých pultoch. A Kvet hrôzy? Ten sa zrodil z materiálov mne už veľmi dobre známych. Z odboja a potom z čias Slovenského národného povstania. Boli to krušné časy a nepísať o nich by bol prečin na národe. A tak som písala, čoho som bola svedkom, čo som videla, čo som počula, a čítala svedectvá ľudí, ktorí to prežili. No a pri tom písaní som prišla na to, čo je plevel a čo čisté zrno, a tak som s ľahkým srdcom urobila kríž nielen nad zemianskymi kúriami, ale aj nad meštiactvom, ktoré v našej epoche patria iba do zaprášených rámov. Z rozhovoru s autorkou pre Nové knihy, 1978